Vo vetných spojeniach „prší“ alebo „sneží“ je prítomný (alebo neprítomný) takzvaný zamlčaný podmet, to čosi, čo je aj nie je v snežení, čo tu je aj nie je prítomné, hybná sila, podmet prírody. Skrytý a neviditeľný, no aktívny činiteľ deja. V prírode čosi koná. Vo svete sa čosi deje. Tušíme pôsobenie anima mundi, duše sveta, no aj v nás samých nejasne predpokladáme prítomnosť čohosi, čo nazývame duša. Hovoríme „napadlo mi“, „snívalo sa mi“, „zišlo mi na um“. Alebo aj „stalo sa“, „hovorí sa“. Cítime, že niečo v nás myslí. Niečo v nás prehovára. Tento podmet sa však zamlčiava. Zostáva nevyslovený, nepomenovaný, neohraničený. Ako slepú škvrnu ho tušíme práve v tom kľúčovom mieste, ktorým vedú nervové vlákna. To podstatné, čo je za tým všetkým, sa prejavuje, no nedáva sa poznať.
Slovník chýbajúcich slov 