Pri pokusoch o opis oblohy alebo oblakov často narazíme na nedostatočnosť nášho štandardného jazyka. Chýbajú nám slová pre farby a odtiene, pretože každodenné premeny neba poukazujú na zásadné a evidentné rozdiely už len medzi odtieňmi modrej, bielej a sivej. Podobne je to s tvarmi, dramatickosťou, náladou a typológiou oblakov, ktoré sa líšia vplyvom ročnej aj dennej doby. Príznačné je, že oblaky tvoria každodennú, ale zároveň marginalizovanú súčasť nášho zorného poľa. Môžeme ich poľahky ignorovať, alebo si ich naopak všímať a prostredníctvom nich, snahou uchopiť a popísať ich, objaviť rozľahlý prázdny priestor nášho jazyka a tým aj možnosť vyplniť, doplniť a rozčleniť ho, tvorivo ho využiť. To zdanlivo nepodstatné, nedôležité a okrajové v našom živote sa môže stať priestorom pozornosti, sebazdokonaľovania, tvorivosti a objavovania. Po celý čas je to tu, zdanlivo nepodstatné, každodenne prítomné, ako otvorená možnosť nového začiatku pre každého z nás. Pohľad na oblohu môže byť začiatkom tvorivého uvedomovania si vlastnej nedokonalosti a možnosti niečo s tým spraviť.
Obloha a oblaky
Publikované
Slovník chýbajúcich slov 