Chodec

 

Chôdza sprevádza človeka odpradávna a nadobudla všetky pomyselné odtiene ľudskej kultúry. Kráčame, prechádzame sa, pochodujeme, sprevádzame a odprevádzame, túlame sa a blúdime, kráčame v ústrety, promenádujeme sa, ustupujeme, mašírujeme, ponevierame sa. Rôzne druhy chôdze môžu odhaliť jednotlivé kultúry a ich jazyky podľa toho, aké typy chôdze pomenúvajú a aké naopak vynechávajú. Aké výrazy majú jednotlivé kultúry napríklad pre relaxačné, meditatívne pochôdzky prírodou, pre zamyslené potulovanie sa krajinou, ktoré vo svojej zdanlivej bezúčelnosti prináša špecifický typ uvoľnenia a v ňom nájdených myšlienok („Do svojich najlepších myšlienok som vkráčal,“ napísal Kierkegaard). Zdá sa napríklad, že angličtina má dlhú tradíciu takýchto pochôdzok a viacero autorov a kníh, venovaných chôdzi prírodou alebo mestom. Slovenčina má dostatok slovies, ale málo podstatných mien týkajúcich sa prechádzok prírodou. Ak si odmyslíme tuláka, zostáva nám chodec; ale možno by sme si tuláka odmyslieť nemali, lebo práve tento výraz poukazuje na negatívne konotácie potulovania sa. Tulák a vagabund sú synonymá negatívnych kočovníkov, vyhnancov a nebezpečných živlov, ktoré ohrozujú našu poctivú usadenosť. Chodec – toto slovo nemá ambíciu vystihnúť povahu chôdze; turista alebo pešiak sú pejoratívnymi, príznakovými slovami. Možno sme si pradávny spor medzi Kainom a Ábelom, usadeným roľníkom a potulným pastierom vysvetlili po svojom a cnostný život sme si spojili s usadeným, zakoreneným a sedliackym životom, kým potulný, nestály a hmotnej užitočnosti zbavený spôsob či prejav života je nám podozrivý a nesympatický, a aj preto preň nemáme iné označenie ako negatívne alebo prinajmenšom neutrálne – chodec. Poukazuje to na to, že kým Dickens, Emerson, Thoreau, Kierkegaard, Nietzsche, Rousseau, Proust a mnohí ďalší prominentní peripatetici dostali možnosť pomenovávať, u nás sú tulákmi, vandrákmi a povetroňmi vždy tí druhí, oni, ktorým mená prisudzujeme my: usadení, dôveryhodní, nehnuteľní. Možno aj preto sme nikdy celkom neprijali divného Janka Kráľa či Ladislava Mednyanszkého, filozofiu samotárskych prechádzok bez zjavného účelu a hmatateľnej užitočnosti.