Dostojevského postavy majú niečo spoločné, čo ich autor považuje za veľmi dôležitú vlastnosť. Je to duchovná ambícia, túžba presadiť svoje bytie, vášeň duše – v podstate všetky postavy možno uchopiť a rozdeliť podľa tohto kľúča. Na jednej strane sú tí, ktorým v srdci horí tento oheň, na druhej strane sú tí, ktorí na tento plameň rezignovali, pretože ho predali za nejakú nižšiu, neduchovnú ambíciu a tým tento plameň uhasili. Tí prví môžu byť hriešnikmi, rojkami, opilcami, ľuďmi nestriedmej vášne, no stále majú u svojho autora šancu obrátiť sa, využiť energiu svojej duše na dobrý cieľ. Naopak, tí vlažní sú u neho zatratení podľa zákonov špecifickej metafyzickej morálky.
Táto duchovná ambícia je pre Dostojevského spojená s Ruskom a s ruskou dušou. Knieža Myškin v románe Idiot hovorí o tom, že Rusi sú buď vášnivými kresťanmi, alebo vášnivými ateistami; preto je dôležité priviesť žízniace ruské duše k pravému prameňu, ktorým je pre Dostojevského ruské pravoslávie, pretože cez neho napája dušu pravý Kristus.
Táto duchovná vášeň je u niektorých postáv až nestriedma a vedie k prepiatym citom a k sebabičovaniu. Jednotlivé postavy sa líšia v tom, ako túto energiu využívali, ako ju ovládali a či ju boli schopní využiť pre dobro ostatných. Traja bratia Karamazovovci sú príkladom odlišného využitia tejto božskej iskry.
Táto duchovná túžba po pravde, bytí, sebapresadení a sebapotvrdení, túžba žiť pravým životom a nadchýnať sa ním, táto špecifická vôľa ako opak ľahostajnosti, rezignácie a duchovnej vyprahlosti nemá svoje jednoznačné pomenovanie. Najbližšie je azda grécky pojem thymos, ktorý nájdeme u gréckych filozofov a naposledy naň obrátil pozornosť na Hegela odkazujúci Francis Fukuyama.
Slovník chýbajúcich slov 