Jestvuje špeciálny pocit začiatku a konca víkendu. Pocit začínajúceho víkendu je najzreteľnejší v piatok popoludní po škole alebo po práci, ale cítiť ho už v piatok ráno, niektorí ho cítia vo štvrtok a nazývajú preto tento deň „malým piatkom“, a poniektorí cítia prvé záchvevy víkendu už v stredu popoludní. Pocit začínajúceho víkendu sa znásobuje pred dovolenkou, prázdninami a sviatkami, najsilnejší býva v posledný školský deň, najmä keď danú školu ukončujeme, a samozrejme posledný pracovný deň pred odchodom na dôchodok.
Pocit končiaceho víkendu vypĺňa celú nedeľu melancholickým oparom a v prípade končiacich prázdnin sa tento pocit znásobuje a zasahuje už aj do predchádzajúcich dní. Nereagujeme ním len na to, čo má prísť, teda svet povinností a každodennej šedi, ale zaznieva v ňom aj to, čo opúšťame. Je v ňom aj pocit skleslosti a sklamania z nevyužitého času, z nenaplnenia všetkých predstáv, z nevyužitej slobody víkendu a v širšom zmysle je to náš pocit zo života a z vlastnej smrteľnosti. Do prvej kategórie patrí detská radosť z blížiacich sa Vianoc, príchod letných prázdnin, čerstvá eufória po dopísaní knihy; do druhej koniec leta s melanchóliou opustených kúpalísk, posledný deň pred nástupom na povinnú vojenskú službu alebo do výkonu trestu, postalkoholické depresie upršaných nedeľných rán, sadanie si za stôl k daňovému priznaniu. Pre tieto pocity začínajúceho a končiaceho víkendu nemáme jednoznačné pojmy, ale práve preto sme nútení opisovať a charakterizovať ich vždy znovu a inak, vytrvalo hľadať ich skutočný obsah a zdroj.
Slovník chýbajúcich slov 