Víkendové pocity

Jestvuje špeciálny pocit začiatku a konca víkendu. Pocit začínajúceho víkendu je najzreteľnejší v piatok popoludní po škole alebo po práci, ale cítiť ho už v piatok ráno, niektorí ho cítia vo štvrtok a nazývajú preto tento deň „malým piatkom“, a poniektorí cítia prvé záchvevy víkendu už v stredu popoludní. Pocit začínajúceho víkendu sa znásobuje pred dovolenkou, prázdninami a sviatkami, najsilnejší býva v posledný školský deň, najmä keď danú školu ukončujeme, a samozrejme posledný pracovný deň pred odchodom na dôchodok.

Pocit končiaceho víkendu vypĺňa celú nedeľu melancholickým oparom a v prípade končiacich prázdnin sa tento pocit znásobuje a zasahuje už aj do predchádzajúcich dní. Nereagujeme ním len na to, čo má prísť, teda svet povinností a každodennej šedi, ale zaznieva v ňom aj to, čo opúšťame. Je v ňom aj pocit skleslosti a sklamania z nevyužitého času, z nenaplnenia všetkých predstáv, z nevyužitej slobody víkendu a v širšom zmysle je to náš pocit zo života a z vlastnej smrteľnosti. Do prvej kategórie patrí detská radosť z blížiacich sa Vianoc, príchod letných prázdnin, čerstvá eufória po dopísaní knihy; do druhej koniec leta s melanchóliou opustených kúpalísk, posledný deň pred nástupom na povinnú vojenskú službu alebo do výkonu trestu, postalkoholické depresie upršaných nedeľných rán,  sadanie si za stôl k daňovému priznaniu. Pre tieto pocity začínajúceho a končiaceho víkendu nemáme jednoznačné pojmy, ale práve preto sme nútení opisovať a charakterizovať ich vždy znovu a inak, vytrvalo hľadať ich skutočný obsah a zdroj.

Knižné pocity

Existuje niekoľko pocitov spojených s knihami, pre ktoré nemáme pomenovanie.

Napríklad niečo ako čitateľská netrpezlivosť či pahltnosť, keď si prinesieme domov nové knihy a púšťame sa do nich, hoci sme ešte nedočítali tie predchádzajúce, ktoré pre nás akosi vyblednú a vychladnú.

Alebo presne opačná vlastnosť, keď sa nedáme zlákať novými vábnymi prírastkami v knižnici, a pokojne a trpezlivo najprv dočítame rozčítané.

Potom je tu pocit znepokojivej nedostatočnosti, keď čitateľ cíti, že nestíha čítať pribúdajúce zväzky a trpí nejasným, dlhodobým pocitom viny (nejde teda o tsundoku).

Potom sú tu aj pocity, ktoré sa nás zmocňujú ešte v kníhkupectve. Prechádzame okolo políc plných nových sviežich vydarených kníh, a zmocňuje sa nás niečo ako tvorivý nepokoj, vedomie, že knihy nestačí konzumovať, ale že je možné ich aj tvoriť, nech už to znamená nejakú knihu alebo text napísať, vydať a vytlačiť text niekoho iného, tvorivo a úplne novým spôsobom knihu prečítať a objaviť tak v knihe text, ktorý v nej doposiaľ nik nenašiel, alebo o knihách zaujímavo a občerstvujúco napísať.

Potom je tu možnosť prejsť kníhkupectvom, nič si nekúpiť a mať dobrý pocit z toho, že sme odolali; a je tu aj možnosť cítiť v takomto prípade sklamanie z neukojeného hladu a neúspešnej výpravy.

Existuje aj pocit z úspešného lovu v knižnici, keď sme objavili prekvapujúce zväzky, nové žánre, skryté zákutia, a keď si domov nesieme zaujímavú a výživnú kombináciu známeho a neznámeho, vyzývavého a upokojujúceho, klasického a netradičného čítania.

Jestvuje aj pocit únavy z čítania, ktorý je akýmsi prejedením sa z nových kníh, ktoré sme si priniesli domov, začali sme krížom-krážom ochutnávať a nesústredené, príliš rýchle a pahltné čítanie nás vyčerpalo, pričom táto únava neprináša zdravé vyčerpanie a ospalosť, ale naopak dráždivý nepokoj nenasýtenosti.

Možno práve preto, že ide o oblasť čítania, nemáme pre všetky tieto pocity slová, lebo ako čitatelia ich vieme identifikovať, odhaliť a rozpoznať, ale už nie popísať.

Zamestnania

Pre niektoré profesie a činnosti si slovenčina stále nenašla vhodné pomenovania. Napríklad ten, čo roznáša letáky; ak by sme ho aj označili cudzím slovom kolportér, potom ho neodlíšime od pouličného predajcu novín. V slovenskom jazykovom utajení zostáva aj ten, čo píše prejavy politikom (ghostwriter). Ľudia, ktorí jazdia s hudobníkmi, balia a rozkladajú nástroje a aparatúru. Tí, čo organizujú svadby, podujatia a akcie. Najnovšie sa v reklamách objavil výraz picker pre zamestnanca samoobsluhy, ktorý vyberá a triedi tovar. S angličtinou si musíme vystačiť aj pri youtuberoch a influenceroch, ale aj pri developeroch, manažéroch a marketéroch. Caddie je v golfe asistent hráča, ktorý nosí palice a radí mu pri hre. Aktuár sa venuje poistnej matematike. V športe existuje napríklad lucky looser. Zmierili sme sa aj s copywritermi, controllermi a ajtíčkármi. Možno by sa nám už zišla aj nová pozícia pre niekoho, kto by vytváral slovenské názvy pre vznikajúce zamestnania.

Vonkajší

Slovo vnútorný stupňujeme vnútornejší – najvnútornejší. Stupňovanie slova vonkajší nemáme, hoci niektoré veci či okolnosti voči nám môžu byť viac alebo menej vonkajšími.

Javy môžeme zvnútorňovať, ale s ich zvonkajškovaním nerátame.

Frajer

(Ilustrácia Carl Spitzweg)

V partnerských vzťahoch nám chýbajú niektoré jednoznačné slová. Napríklad označenie priateľ / priateľka je nejednoznačné, keďže môže ísť len o kamarátsky vzťah, čo na jednej strane môže svedčiť o nejednoznačnosti takýchto vzťahov, ktoré ešte nie sú výlučné, jednoznačné a definitívne, na druhej strane môžu viesť k nedorozumeniam či doplňujúcim otázkam na hranici taktu. Označenie frajer / frajerka je nielen nesympatické a skôr slangové či priamo vulgárne, ale je opäť nejednoznačné, keďže slovo frajer má aj iné, vzťahovo neutrálne významy. V zrelých vzťahoch v dospelosti už používame jednoznačnejšie partner / partnerka, hoci tieto výrazy sú zároveň oficiálne a akoby bez citu (v tomto prípade zase môžeme hovoriť aj o obchodných či politických partneroch).

Čoraz častejšie spolužitie bez manželstva prináša ešte inú situáciu – chýbajúce jednoznačné označenia osôb, ktoré majú svoje pomenovania vo sfére manželstva. Napríklad svokra by mala byť partnerova matka a švagor partnerkin brat, prípadne partner mojej sestry, teda opisné a nepraktické výrazy namiesto priamych pomenovaní. S manželstvom opúšťame nielen určité rodinné väzby, ale zároveň aj určité slová, bez neho je aj jazyková realita rozháranejšia a neučesanejšia.

Agelast

(Ilustrácia Carl Spitzweg)

Slovo agelast zastupuje chýbajúce slová, ktoré tu už kedysi boli, no prestali sa používať, alebo ešte presnejšie: na istý čas tu s nami boli ako novotvary. Agelast, píše Milan Kundera, je slovo vymyslené Rabelaisom a označuje ľudí, ktorí sa nesmejú, ktorí nemajú zmysel pre humor. Od Rabelaisa ho prevzal Laurence Sterne a do tretice slovo agelast vyzdvihol Kundera, pre ktorého sa stalo dôležitým pojmom pri definovaní románu. Agelasti sú nepriateľmi románu, ten totiž relativizuje jednoznačné pravdy, rozpúšťa ideológie a namiesto jasných odpovedí kladie otázky. Román sprítomňuje bytie, zabudnuté na pozadí hesiel, poučiek a všeobecných tvrdení. Agelast vníma román ako svätokrádež. Agelastov však nájdeme v každej oblasti ľudského života. Eric Hoffer, spoločenský diagnostik analyzujúci fenomén masy, napísal proti ich tvrdosti a neústupčivosti nasledujúce heslo: „Najdôležitejšou vecou je – a vždy bude – nebrať sa vážne.“

Je zaujímavé, že takéto dôležité, výstižné a univerzálne slovo dlho nejestvovalo a po krátkej dobe opäť zmizlo. Agelasti totiž jestvujú v každom náboženstve a v každej ideológii, a v čase totalít nám vládnu práve oni, neomylne vynesení na vrchol moci, ktorá nemá rada humor, iróniu a spochybňujúce otázky.

Chytrý

Kedysi nám stačilo označenie múdry alebo šikovný, neskôr pribudlo inteligentný, ale doba sa zmenila a čoraz viac predmetov, nielen ľudí, sa dožaduje označenia, pre ktoré slovenčina nemá kodifikované slovo, ktoré však (chytrí) Česi už dávno majú. Slovenčina má ešte slovo prefíkaný, ale práve to poukazuje na negatívny podtón našej podozrievavosti voči všetkým fiškusom, mudrákom a chytrolínom. Ako inak povedať o niečom, že je to šikovné, premyslené, prekonávajúce prekážky a problémy, nastavené inteligentne a dôveryhodne? Takýto svet k nám prichádza a my Slováci preň nemáme ešte ani názov.

Potešenie pestovateľa

Každý záhradkár predovšetkým na jar s obľubou pozoruje pokrok vo svojej záhrade, denne sleduje, o koľko mu vyrástli reďkovky, mrkva a tekvice, koľko púčikov pribudlo na kvetoch a o čo zelenší je trávnik. Pre toto pestovateľské pozorovanie a kochanie sa nemáme slovo – a pritom je to hlavná náplň a samotný zmysel činnosti majiteľa záhrady.

Nepomenovateľnosť

Stáva sa, že nám chýba nejaké slovo, a my túto medzeru viac alebo menej cítime. Vzniká tak problém nepomenovateľnosti, nedostatočnosti jazyka, absencie významu, pojmu, pocitu. Tento problém samotný nemá svoj názov, svoje pomenovanie, svoj vlastný pojem. Aj tento projekt ho len cudne naznačuje, opisuje prostredníctvom príkladov, tápavo nahmatáva znepokojujúco prázdny priestor tam, kde by čosi malo byť.