Agelast

(Ilustrácia Carl Spitzweg)

Slovo agelast zastupuje chýbajúce slová, ktoré tu už kedysi boli, no prestali sa používať, alebo ešte presnejšie: na istý čas tu s nami boli ako novotvary. Agelast, píše Milan Kundera, je slovo vymyslené Rabelaisom a označuje ľudí, ktorí sa nesmejú, ktorí nemajú zmysel pre humor. Od Rabelaisa ho prevzal Laurence Sterne a do tretice slovo agelast vyzdvihol Kundera, pre ktorého sa stalo dôležitým pojmom pri definovaní románu. Agelasti sú nepriateľmi románu, ten totiž relativizuje jednoznačné pravdy, rozpúšťa ideológie a namiesto jasných odpovedí kladie otázky. Román sprítomňuje bytie, zabudnuté na pozadí hesiel, poučiek a všeobecných tvrdení. Agelast vníma román ako svätokrádež. Agelastov však nájdeme v každej oblasti ľudského života. Eric Hoffer, spoločenský diagnostik analyzujúci fenomén masy, napísal proti ich tvrdosti a neústupčivosti nasledujúce heslo: „Najdôležitejšou vecou je – a vždy bude – nebrať sa vážne.“

Je zaujímavé, že takéto dôležité, výstižné a univerzálne slovo dlho nejestvovalo a po krátkej dobe opäť zmizlo. Agelasti totiž jestvujú v každom náboženstve a v každej ideológii, a v čase totalít nám vládnu práve oni, neomylne vynesení na vrchol moci, ktorá nemá rada humor, iróniu a spochybňujúce otázky.

Acedia

 

Acedia (gr. akedia) je popisovaná ako blízka príbuzná hnevu a smútku. Je to pocit duševnej prázdnoty, otupelosti a nudy, znechutenia a úzkosti srdca. Tento pojem používali a rozpracovali mnísi a pustovníci. Acediu nazývali aj poludňajším démonom, pretože ako tupá zadumanosť útočila na mníchov najmä v horúcich popoludňajších hodinách ako nechuť voči všetkému, čo je na dosah, ako rozptýlené snenie o tom, čo tu nie je. Prejavuje sa ako nepozornosť ducha a pritom aj ako hektická hyperaktivita, túžba po úniku z kláštornej cely, úzkosť zo samoty, strach pred sebou samým. Takto postihnutého mnícha zasiahne lenivosť, neschopnosť sústredeného čítania či akejkoľvek duchovnej činnosti, pohŕdanie mníchmi, ktorí žijú v jeho blízkosti, hnanie sa za niečím stále novým ako náhrada za Božiu lásku a za radosť z Boha. Acedia je charakterizovaná ako slepá ulička duše. Ako najúčinnejší liek sa predpisuje vytrvalosť a trpezlivosť; Sv. Tomáš Akvinský odporúča aj vyhľadávanie radosti, modlitby, kúpele a súcitiacich priateľov.

Acedia nezmizla s pustovníkmi a púštnymi otcami, stratili sme pre ňu len názov, zmizla z nášho jazyka, nie však z našej duše.