Amerikanizmy

Absencia niektorých slov v jazyku poukazuje na kultúrne rozdiely, na import určitých hodnôt, ku ktorým ešte len treba vymyslieť vlastný jazykový ekvivalent.

Whistleblowing poznáme len ako udavačstvo, bez neutrálneho alebo dokonca pozitívneho významu; anglický výraz pochádza zo športovej terminológie, kde pískať (whistle) znamená rozhodcovské poukázanie na fauly, na nesprávne alebo nešportové správanie.

Brainstorming používame stále v anglickom znení; príslovie viac hláv, viac rozumu je neprakticky dlhé a neohybné, ale nezohľadňuje ani onen synergický efekt vzájomného iskrenia a ovplyvňovania myslí, ktoré v sebe obsahuje anglické búrkové storm. V angličtine pritom tento výraz prešiel zmenou v priebehu niekoľkých desaťročí z negatívneho významu, keď poukazoval skôr na duševnú chorobu, až k pozitívnemu významu techniky, ako riešiť problémy.

Wau, citoslovce obdivu, úžasu a bezpodmienečnej kapitulácie pred niečím ohromujúcim, zatiaľ u nás nemá rovnako pozitívny ekvivalent. Takýto priamočiary, nespochybniteľný obdiv nám nie je vlastný, alebo ho prinajmenšom nedávame najavo. Azda len „fíha“, ale aj tento výraz nemusí znamenať nutne obdiv, ale skôr prekvapenie. Citosloviec odporu a odmietania máme viacero, ale ich protiklady sú zriedkavejšie. (Spomeňme si, ako namáhavo objasňoval Milan Lasica francúzsky výraz c´est si bon kolegovi Satinskému.)

Agelast

(Ilustrácia Carl Spitzweg)

Slovo agelast zastupuje chýbajúce slová, ktoré tu už kedysi boli, no prestali sa používať, alebo ešte presnejšie: na istý čas tu s nami boli ako novotvary. Agelast, píše Milan Kundera, je slovo vymyslené Rabelaisom a označuje ľudí, ktorí sa nesmejú, ktorí nemajú zmysel pre humor. Od Rabelaisa ho prevzal Laurence Sterne a do tretice slovo agelast vyzdvihol Kundera, pre ktorého sa stalo dôležitým pojmom pri definovaní románu. Agelasti sú nepriateľmi románu, ten totiž relativizuje jednoznačné pravdy, rozpúšťa ideológie a namiesto jasných odpovedí kladie otázky. Román sprítomňuje bytie, zabudnuté na pozadí hesiel, poučiek a všeobecných tvrdení. Agelast vníma román ako svätokrádež. Agelastov však nájdeme v každej oblasti ľudského života. Eric Hoffer, spoločenský diagnostik analyzujúci fenomén masy, napísal proti ich tvrdosti a neústupčivosti nasledujúce heslo: „Najdôležitejšou vecou je – a vždy bude – nebrať sa vážne.“

Je zaujímavé, že takéto dôležité, výstižné a univerzálne slovo dlho nejestvovalo a po krátkej dobe opäť zmizlo. Agelasti totiž jestvujú v každom náboženstve a v každej ideológii, a v čase totalít nám vládnu práve oni, neomylne vynesení na vrchol moci, ktorá nemá rada humor, iróniu a spochybňujúce otázky.

Acedia

 

Acedia (gr. akedia) je popisovaná ako blízka príbuzná hnevu a smútku. Je to pocit duševnej prázdnoty, otupelosti a nudy, znechutenia a úzkosti srdca. Tento pojem používali a rozpracovali mnísi a pustovníci. Acediu nazývali aj poludňajším démonom, pretože ako tupá zadumanosť útočila na mníchov najmä v horúcich popoludňajších hodinách ako nechuť voči všetkému, čo je na dosah, ako rozptýlené snenie o tom, čo tu nie je. Prejavuje sa ako nepozornosť ducha a pritom aj ako hektická hyperaktivita, túžba po úniku z kláštornej cely, úzkosť zo samoty, strach pred sebou samým. Takto postihnutého mnícha zasiahne lenivosť, neschopnosť sústredeného čítania či akejkoľvek duchovnej činnosti, pohŕdanie mníchmi, ktorí žijú v jeho blízkosti, hnanie sa za niečím stále novým ako náhrada za Božiu lásku a za radosť z Boha. Acedia je charakterizovaná ako slepá ulička duše. Ako najúčinnejší liek sa predpisuje vytrvalosť a trpezlivosť; Sv. Tomáš Akvinský odporúča aj vyhľadávanie radosti, modlitby, kúpele a súcitiacich priateľov.

Acedia nezmizla s pustovníkmi a púštnymi otcami, stratili sme pre ňu len názov, zmizla z nášho jazyka, nie však z našej duše.