Čitateľský rukopis

V prípade autorského štýlu hovoríme o tom, že niekto má svoj rukopis, charakteristický písomný prejav, vďaka ktorému autora rozpoznáme, alebo je prinajmenšom na remeselnej úrovni, vďaka ktorej dialógy, opisy a rozvíjanie deja neškrípu a nepôsobia umelo.

V prípade čítania takýto pojem nemáme, a pritom existuje rovnaká schopnosť čítať originálne, mať svoj vlastný, jedinečný čitateľský štýl, vďaka ktorému neomylne čítame len určité knihy, budujeme si databázu prečítaných textov a zároveň nimi prechádzame ako nenapodobiteľní interpretátori s vlastným pohľadom, pocitom a porozumením. Prečítané texty navliekame na niť ako jedinečný náhrdelník, vyhryzávame si textovým svetom svoju vlastnú chodbičku vo vlastnom labyrintickom ornamente, z knihy do knihy, policu po polici, od detstva až po starobu, a touto chodbičkou nešiel a ani nepôjde nik iný, patrí len nám, sme knižným červom obývajúcim svoj vlastný textový labyrint.

Pri práci s textom máme svoj štýl, či už ho čítame alebo píšeme, ale len v tom druhom prípade máme pre tento štýl pomenovanie.

Ten, čo pije čaj

 

Čeština pozná slovo piják – čaju, alkoholu. Slovenčina pozná len pijana alebo kávičkára, ale pre popíjajúceho človeka a toho, kto píjava čaj, nemá výraz. Podobne nemáme ekvivalenty k českému „písmák“ alebo k slovu „čtení“ – pisateľ alebo pisár, respektíve knihy nie sú výstižným ekvivalentom, pretože v nich chýba vyjadrenie vzťahu, vášne, zaujatosti; pisár je remeslo, knihy sú predmety.

Ten, kto denne popíja čaj a popritom si číta a píše, kto má okolo seba vždy veľa dobrého čítania, je v slovenčine tajomný, nepomenovaný, neznámy tvor.