Kedysi nám stačilo označenie múdry alebo šikovný, neskôr pribudlo inteligentný, ale doba sa zmenila a čoraz viac predmetov, nielen ľudí, sa dožaduje označenia, pre ktoré slovenčina nemá kodifikované slovo, ktoré však (chytrí) Česi už dávno majú. Slovenčina má ešte slovo prefíkaný, ale práve to poukazuje na negatívny podtón našej podozrievavosti voči všetkým fiškusom, mudrákom a chytrolínom. Ako inak povedať o niečom, že je to šikovné, premyslené, prekonávajúce prekážky a problémy, nastavené inteligentne a dôveryhodne? Takýto svet k nám prichádza a my Slováci preň nemáme ešte ani názov.
Kategória: CH
Chodec
Chôdza sprevádza človeka odpradávna a nadobudla všetky pomyselné odtiene ľudskej kultúry. Kráčame, prechádzame sa, pochodujeme, sprevádzame a odprevádzame, túlame sa a blúdime, kráčame v ústrety, promenádujeme sa, ustupujeme, mašírujeme, ponevierame sa. Rôzne druhy chôdze môžu odhaliť jednotlivé kultúry a ich jazyky podľa toho, aké typy chôdze pomenúvajú a aké naopak vynechávajú. Aké výrazy majú jednotlivé kultúry napríklad pre relaxačné, meditatívne pochôdzky prírodou, pre zamyslené potulovanie sa krajinou, ktoré vo svojej zdanlivej bezúčelnosti prináša špecifický typ uvoľnenia a v ňom nájdených myšlienok („Do svojich najlepších myšlienok som vkráčal,“ napísal Kierkegaard). Zdá sa napríklad, že angličtina má dlhú tradíciu takýchto pochôdzok a viacero autorov a kníh, venovaných chôdzi prírodou alebo mestom. Slovenčina má dostatok slovies, ale málo podstatných mien týkajúcich sa prechádzok prírodou. Ak si odmyslíme tuláka, zostáva nám chodec; ale možno by sme si tuláka odmyslieť nemali, lebo práve tento výraz poukazuje na negatívne konotácie potulovania sa. Tulák a vagabund sú synonymá negatívnych kočovníkov, vyhnancov a nebezpečných živlov, ktoré ohrozujú našu poctivú usadenosť. Chodec – toto slovo nemá ambíciu vystihnúť povahu chôdze; turista alebo pešiak sú pejoratívnymi, príznakovými slovami. Možno sme si pradávny spor medzi Kainom a Ábelom, usadeným roľníkom a potulným pastierom vysvetlili po svojom a cnostný život sme si spojili s usadeným, zakoreneným a sedliackym životom, kým potulný, nestály a hmotnej užitočnosti zbavený spôsob či prejav života je nám podozrivý a nesympatický, a aj preto preň nemáme iné označenie ako negatívne alebo prinajmenšom neutrálne – chodec. Poukazuje to na to, že kým Dickens, Emerson, Thoreau, Kierkegaard, Nietzsche, Rousseau, Proust a mnohí ďalší prominentní peripatetici dostali možnosť pomenovávať, u nás sú tulákmi, vandrákmi a povetroňmi vždy tí druhí, oni, ktorým mená prisudzujeme my: usadení, dôveryhodní, nehnuteľní. Možno aj preto sme nikdy celkom neprijali divného Janka Kráľa či Ladislava Mednyanszkého, filozofiu samotárskych prechádzok bez zjavného účelu a hmatateľnej užitočnosti.
Chýbať
Slovenčina hovorí „chýbaš mi“ alebo „chýba mi šikovnosť“ a prisudzuje tak aktivitu, chýbanie, tomu druhému – z objektu robí subjekt a opačne. V slovenčine tak absentuje to, čo angličtina vyjadruje vo viacerých výrazoch: „I miss something,“„I am lacking something,“„I am short of something“ – teda som to ja, kto pociťuje chýbanie, som to ja, kto nedisponuje určitou vlastnosťou, som to ja, kto túži a kto nesie zodpovednosť za absenciu určitej schopnosti. Zdá sa, akoby sme sa vyviňovali, zbavovali sa zodpovednosti, robili zo seba trpnú obeť. Chýba nám slovo „postrádať“ – a môžeme za to my, nie to slovo.
Slovník chýbajúcich slov 