Duch Dostojevského postáv

Dostojevského postavy majú niečo spoločné, čo ich autor považuje za veľmi dôležitú vlastnosť. Je to duchovná ambícia, túžba presadiť svoje bytie, vášeň duše – v podstate všetky postavy možno uchopiť a rozdeliť podľa tohto kľúča. Na jednej strane sú tí, ktorým v srdci horí tento oheň, na druhej strane sú tí, ktorí na tento plameň rezignovali, pretože ho predali za nejakú nižšiu, neduchovnú ambíciu a tým tento plameň uhasili. Tí prví môžu byť hriešnikmi, rojkami, opilcami, ľuďmi nestriedmej vášne, no stále majú u svojho autora šancu obrátiť sa, využiť energiu svojej duše na dobrý cieľ. Naopak, tí vlažní sú u neho zatratení podľa zákonov špecifickej metafyzickej morálky.

Táto duchovná ambícia je pre Dostojevského spojená s Ruskom a s ruskou dušou. Knieža Myškin v románe Idiot hovorí o tom, že Rusi sú buď vášnivými kresťanmi, alebo vášnivými ateistami; preto je dôležité priviesť žízniace ruské duše k pravému prameňu, ktorým je pre Dostojevského ruské pravoslávie, pretože cez neho napája dušu pravý Kristus.

Táto duchovná vášeň je u niektorých postáv až nestriedma a vedie k prepiatym citom a k sebabičovaniu. Jednotlivé postavy sa líšia v tom, ako túto energiu využívali, ako ju ovládali a či ju boli schopní využiť pre dobro ostatných. Traja bratia Karamazovovci sú príkladom odlišného využitia tejto božskej iskry.

Táto duchovná túžba po pravde, bytí, sebapresadení a sebapotvrdení, túžba žiť pravým životom a nadchýnať sa ním, táto špecifická vôľa ako opak ľahostajnosti, rezignácie a duchovnej vyprahlosti nemá svoje jednoznačné pomenovanie. Najbližšie je azda grécky pojem thymos, ktorý nájdeme u gréckych filozofov a naposledy naň obrátil pozornosť na Hegela odkazujúci Francis Fukuyama.

Druhostupňové pocity

Existuje pocit trápnosti, ktorý sa nás zmocňuje, keď pozorujeme trápnosť niekoho iného, keď nám je trápne aj za iných. Pre tento druhotný pocit nemáme slovo. Existuje celá skupina pojmov, ktoré vznikajú ako druhostupňové odvodenie od pôvodných pocitov, a nemáme pre ne pomenovanie, hoci sa od svojho prvého stupňa líšia už len tým, že sú následkom, zrkadlovým odrazom, odvodením. Pociťujeme dojatie nad dojatím niekoho iného, striasa nás od zimy, keď vidíme, ako sa niekto ponára uprostred zimy do ľadovej rieky, tešíme sa z radosti iných. Hnev a rozčúlenie druhého sa dokáže zmocniť aj nás, nielen svojou nákazlivosťou ako zívanie, ale aj ako priama reakcia a odpoveď, ako odvodený pocit, pre ktorý však nemáme samostatný názov.

Dni v týždni

 

Každý deň v týždni má svoj vlastný pocit a svoju farbu, svoje vlastné počasie. O nedeli hovorievame, že je melancholická (Gloomy Sunday), čo pripisujeme nadchádzajúcemu pondelku – jednak nás čaká naša neobľúbená a nehostinná rola povinnosti, poslušnosti a príslušnosti, zároveň sa končí obdobie slobody a my sme konfrontovaní s tým, že sme jej prísľuby nenaplnili a už sa nemôžeme klamať prísľubom zajtrajška. Piatok je koncom pracovného týždňa, netrpezlivo si vyzliekame pracovný plášť a je pred nami prísľub sebarealizácie cez víkend. Takto má každý deň v týždni svoju vlastnú atmosféru, no my pre ne nemáme osobité pojmy. Medzi utorkom, stredou a štvrtkom sú jemné, no citeľné rozdiely, ktoré náš jazyk nezachytáva a nerozoznáva.