Knižné pocity

Existuje niekoľko pocitov spojených s knihami, pre ktoré nemáme pomenovanie.

Napríklad niečo ako čitateľská netrpezlivosť či pahltnosť, keď si prinesieme domov nové knihy a púšťame sa do nich, hoci sme ešte nedočítali tie predchádzajúce, ktoré pre nás akosi vyblednú a vychladnú.

Alebo presne opačná vlastnosť, keď sa nedáme zlákať novými vábnymi prírastkami v knižnici, a pokojne a trpezlivo najprv dočítame rozčítané.

Potom je tu pocit znepokojivej nedostatočnosti, keď čitateľ cíti, že nestíha čítať pribúdajúce zväzky a trpí nejasným, dlhodobým pocitom viny (nejde teda o tsundoku).

Potom sú tu aj pocity, ktoré sa nás zmocňujú ešte v kníhkupectve. Prechádzame okolo políc plných nových sviežich vydarených kníh, a zmocňuje sa nás niečo ako tvorivý nepokoj, vedomie, že knihy nestačí konzumovať, ale že je možné ich aj tvoriť, nech už to znamená nejakú knihu alebo text napísať, vydať a vytlačiť text niekoho iného, tvorivo a úplne novým spôsobom knihu prečítať a objaviť tak v knihe text, ktorý v nej doposiaľ nik nenašiel, alebo o knihách zaujímavo a občerstvujúco napísať.

Potom je tu možnosť prejsť kníhkupectvom, nič si nekúpiť a mať dobrý pocit z toho, že sme odolali; a je tu aj možnosť cítiť v takomto prípade sklamanie z neukojeného hladu a neúspešnej výpravy.

Existuje aj pocit z úspešného lovu v knižnici, keď sme objavili prekvapujúce zväzky, nové žánre, skryté zákutia, a keď si domov nesieme zaujímavú a výživnú kombináciu známeho a neznámeho, vyzývavého a upokojujúceho, klasického a netradičného čítania.

Jestvuje aj pocit únavy z čítania, ktorý je akýmsi prejedením sa z nových kníh, ktoré sme si priniesli domov, začali sme krížom-krážom ochutnávať a nesústredené, príliš rýchle a pahltné čítanie nás vyčerpalo, pričom táto únava neprináša zdravé vyčerpanie a ospalosť, ale naopak dráždivý nepokoj nenasýtenosti.

Možno práve preto, že ide o oblasť čítania, nemáme pre všetky tieto pocity slová, lebo ako čitatelia ich vieme identifikovať, odhaliť a rozpoznať, ale už nie popísať.

Kamarátskosť

• 

• 

Vieme o niekom povedať, že je priateľský alebo kamarátsky, ale nemáme slovo pre túto jeho vlastnosť – schopnosť byť milý, nadviazať dobré vzťahy a udržiavať si ich. Čosi ako „kamarátskosť“ či „priateľskosť“, keď už máme srdečnosť a dobromyseľnosť. A takisto nám chýbajú ich opozitá: nekamarátskosť, nepriateľskosť, tým skôr, že tie nie sú len absenciou prvých, ale vyjadrujú špecifickú aktívnu vlastnosť byť odmietavý, nepriateľský, nepríjemný, „odbíjavý“ (v zmysle odbíjať niekoho, čo je tiež absentujúci výraz). Podobne je veľmi zriedkavo používaný výraz pre vlastnosť milých ľudí – milota, a hoci máme slovo dobrota, chýba nám zlota. Tieto príklady poukazujú na to, že nám chýbajú pomenovania tendencií správania sa.

Kolínska

Slovom kolínska sa dodnes z praktických dôvodov označuje mužský parfum. Stále totiž nemáme vhodnejšie jednoslovné pomenovania – voňavka zrejme neznie dostatočne mužne, voda po holení je trojslovný opisný výraz. Kolínska vznikla ako všeobecné pomenovanie z konkrétneho parfumu Eau de Cologne a dnes pomenúva celú skupinu produktov, podobne ako rifle, botasky, džíp alebo šampanské. Zastupuje teda všetky oblasti, v ktorých sa chýbajúce pomenovanie typu nahrádza konkrétnym pomenovaním vzoru, značky. S niečím podobným sa stretávame aj medzi ľudskými menami: špecifickú kategóriu ľudí možno vymedziť napríklad menom Móricko, Dežo alebo Rómeo. Jednotlivci sa stali symbolmi typu aj v prípade Jóba, Nimróda alebo Judáša. Podobne hovoríme o „benátkach severu“ a „babylone.“ Svedčí to o schopnosti vypozorovať a abstrahovať typické vlastnosti, ale aj o jazykovej lenivosti a absencii vynaliezavosti. Viditeľné je to najmä v žurnalistike, športovom komentovaní a v jazyku talkshow, ktoré sústreďujú frázy a klišé natoľko, že absencia slov sa stáva celkom zreteľná.

Vôňa kníh

Jednotlivé kultúry, píše George Steiner, kartografiou svojho jazyka zvýznamňujú alebo naopak obchádzajú určité oblasti. Eskimácke jazyky používajú širokú škálu pomenovaní pre rôznu farbu a textúru snehu, žargón argentínskych gaucho rozlišuje rebríček konskej srsti, britské dialekty využívajú stovku slov a fráz pre ľavákov. Je zaujímavé, že my ako kultúra knihy nepoužívame pomenovania pre rôznu vôňu kníh. Viacerí z nás privoniavajú ku knihám, ktorých vône sa líšia podľa použitého papiera, lepidla, obálky a tlače. Používané knihy absorbujú niečo z vôní bytu, cigaretového dymu, ostatných kníh, prachu a vlhkosti. Dokážeme rozlíšiť niekoľko základných typov knižných vôní, ale nemáme pre ne pomenovania. Sme kultúrou knihy, a predsa sme, zdá sa, vyčerpávajúco nezmapovali ani jej fyzické vlastnosti a naďalej si priamo v predmete nášho záujmu nesieme so sebou biele miesta a tabu.

Konzument umenia

 

Máme slová čitateľ, poslucháč, divák, ale chýba nám všeobecné pomenovanie pre toho, kto vníma dielo a umenie. Vnímateľ, prijímateľ či recipient sú príliš chladné, odťažité a umelé pojmy; konzument je slovo zaťažené materialistickou konotáciou. Je vlastne pri sochách, opere, dizajne alebo obrazoch správne hovoriť o divákoch? A ako nazývať aktívnych prijímateľov, vnímateľov a používateľov kultúry? Je pozoruhodné a podozrivé zároveň, že sme si stále nevytvorili základné pojmy v oblasti kultúry.