Stáva sa, že nám chýba nejaké slovo, a my túto medzeru viac alebo menej cítime. Vzniká tak problém nepomenovateľnosti, nedostatočnosti jazyka, absencie významu, pojmu, pocitu. Tento problém samotný nemá svoj názov, svoje pomenovanie, svoj vlastný pojem. Aj tento projekt ho len cudne naznačuje, opisuje prostredníctvom príkladov, tápavo nahmatáva znepokojujúco prázdny priestor tam, kde by čosi malo byť.
Postupne budujeme tento jazyk, aby sme hovorili o tom, kde sme, kam ideme a aké emócie sprevádzajú tieto vedomosti.
Nemci majú slovo na označenie pocitu viny z lietania v lietadlách: „flugscham“ alebo „hanba z letu“.
Biológ Edward O. Wilson má slovo pre obdobie, ktoré má nasledovať po výraznej strate partnera či partnerky: „eremocine“ alebo „vek samoty“.
Karla Brollierová, zakladateľka iniciatívy Climate Justice Initiative, sleduje, ako sa vyvíja jazyk pôvodných obyvateľov Aljašky. Niečo sa z neho stráca a niečo prispôsobuje, no bez toho, aby sa spoliehali na slová ako „klimatický utečenec“, ktoré označuje obete.
Študenti Jennifer Atkinsonovej na University of Washington v Bothelli používajú „blissonance“ (spojenie slov bliss – šťastie, blaženosť a dissonance – nezhoda, nesúlad) na opísanie pocitu, keď si užívajú rekordne horúci deň v zime – pričom uznávajú, že zmena klímy s tým môže súvisieť.
Slovo „solastalgia“ (kombinuje latinské slovo solacium – komfort a grécku koncovku -algia – bolesť), ktoré vytvoril environmentálny filozof Glenn Albrecht, znamená úzkosť v súvislosti so zmenami v domácom prostredí. Atkinsonová to nazýva smútkom za domovom bez toho, aby ste opustili domov.
Jej študenti „opisujú, ako v priebehu času pomaly vymizol zvuk žiab – tieto zmeny destabilizujú spojenie s osobnými spomienkami“, hovorí Atkinsonová, docentka v Bothelli. „Na rozdiel od osobnej straty blízkeho nemáme slovnú zásobu pre smútok, ktorý ľudia pociťujú pre stratu prírodného sveta.“
Z novinových článkov vystrihol a spracoval Daniel Hevier.
Za slovom nuda možno vytušiť množstvo rôznorodých a nepomenovaných pocitov, ktoré sa nás viac alebo menej skryto, viac alebo menej hlboko zmocňujú. Slovo nuda má pôvod v ruštine, pochádza zo slova „núdíť“, teda nútiť, trápiť (odtiaľ aj „núdza“). Puškin charakterizuje Eugena Onegina cez pocit nudy ako presýtenia sa bohémskym životom bez skutočného zmyslu a náprotivok takejto ruskej nudy vidí v anglickom spleene:
„Neduh, ktorého prapríčinu
mali sme dávno poznať už,
podobný anglickému spleenu,
čo prostou nudou nazval Rus,
pomaly do pasce ho vlákal,
hoc zastreliť sa, bohu vďaka,
to neproboval, nieže chcel;
na život ale zanevrel.“
Ruská nuda je teda strata citu pre zmysel života, dlhodobá kríza zmyslu, keď sa prejeme svetskej prázdnoty, no nenachádzame nijaký pokrm, ktorý by našu dušu zasýtil. V tomto je príbuznou esenciálnej ruskej nudy, ako ju poznáme od Puškina, Dostojevského či Čechova, stredoveká acedia.
Spleen pochádza z gréckeho názvu pre slezinu a vo francúzštine, predovšetkým vďaka Baudelairovi, označuje pocit melancholického smútku, ožívajúceho najmä počas clivých daždivých dní. V jednej z Baudelairových básní s týmto názvom básnik dospieva k rovnakému pocitu nudy zo života ako Puškin, keď sa prirovnáva k bohatému kráľovi, ktorého nič neteší, k mladému starcovi, bezmocnému vládcovi, v ktorého žilách koluje voda podsvetia.
Slovom nuda opisujeme aj krátkodobé pocity, aké zažívame v čakárňach (je príznačné, že tento pocit nudy sa nás zmocňuje uprostred civilizácie, v ľudských priestoroch úradov, čakární a nástupíšť, ale nie v prírode). Je to čas, keď trpne čakáme a ničím sa nezamestnávame a táto nečinnosť vyčerpáva dušu.
Nuda je teda krátkodobá a citeľná, ale aj dlhodobá a často skrytá; môže sa zmocniť trpne čakajúceho, ale aj nahlodať dušu naoko aktívneho človeka. Jej príčinou môže byť nečinnosť, prázdna chvíľa, stereotypná práca, nanútený zvyk, absencia vzruchov, strata duchovných podnetov, nedostatočný cit pre nadosobné hodnoty, únava z pôžitkov, podriadenosť cudzej vôli. V slove nuda sa tak potenciálne skrýva množstvo pojmov a odtieňov tejto malátnosti ducha, líšiacich sa príčinou svojho vzniku i liekom.
Napadlo ma je nesprávne spojenie, ktoré slovenčina neuznáva, pretože správne je „napadlo mi.“ Hovorí sa tu o takzvanom zamlčanom podmete, nepomenovanom, neuchopiteľnom pôvodcovi deja. Marcel Strýko navrhoval podčiarknuť a zvýrazniť tento neviditeľný podmet tým, že sa bude hovoriť „napadlo ma,“ čím sa zdôrazní idealistické vnímanie sveta, presvedčenie, že nie sme pôvodcami myšlienok a nápadov, ale že jestvuje ríša ideí, ktorá prostredníctvom nás koná. Myšlienky nás svojou dobiedzavosťou, nástojčivosťou napádajú. Sú aktívnejšie, než sme my mysliaci, to ony sú pôvodcom duševnej činnosti. Atakujú nás, dožadujú sa vyslovenia. To, že čeština používa tvar „napadlo ma“, svedčí o jej prihlásení sa k idealistickej tradícii myslenia.
Na Slovensku vieme o niekom povedať, že je Maďar, Talian alebo Hotentot. Prípadne že je opitý ako Dán, alebo že fajčí ako Turek. Nikoho však neoznačíme, a predovšetkým nie v negatívnom význame, za Slováka. Nanajvýš si túto národnosť odkladáme pre pohostinnosť. Poukazuje to na slepotu každého národa voči sebacharakteristike v negatívnych idiómoch. Škóti vám povedia, že povery o lakomosti o nich šíria Angličania. Španiel nepoužije výraz španielska dedina. Nesympatický hmyz je rus domový alebo šváb (Blatella germanica), aby si Rusi i Nemci mohli vybrať. Vandali určite nepoužívali slovo vandal v tom význame ako my, Nemci seba samých nenazvú nemými. Každý národ má vo svojom jazyku slepú škvrnu, ktorú jeho susedia nezdieľajú a často im je, naopak, tŕňom v oku.
Slovník chýbajúcich slov 