Každý záhradkár predovšetkým na jar s obľubou pozoruje pokrok vo svojej záhrade, denne sleduje, o koľko mu vyrástli reďkovky, mrkva a tekvice, koľko púčikov pribudlo na kvetoch a o čo zelenší je trávnik. Pre toto pestovateľské pozorovanie a kochanie sa nemáme slovo – a pritom je to hlavná náplň a samotný zmysel činnosti majiteľa záhrady.
Existuje pocit trápnosti, ktorý sa nás zmocňuje, keď pozorujeme trápnosť niekoho iného, keď nám je trápne aj za iných. Pre tento druhotný pocit nemáme slovo. Existuje celá skupina pojmov, ktoré vznikajú ako druhostupňové odvodenie od pôvodných pocitov, a nemáme pre ne pomenovanie, hoci sa od svojho prvého stupňa líšia už len tým, že sú následkom, zrkadlovým odrazom, odvodením. Pociťujeme dojatie nad dojatím niekoho iného, striasa nás od zimy, keď vidíme, ako sa niekto ponára uprostred zimy do ľadovej rieky, tešíme sa z radosti iných. Hnev a rozčúlenie druhého sa dokáže zmocniť aj nás, nielen svojou nákazlivosťou ako zívanie, ale aj ako priama reakcia a odpoveď, ako odvodený pocit, pre ktorý však nemáme samostatný názov.
Nemáme slovo pre pocit, ktorý prežívame pri knižnici vo vlastnom byte, keď si prezeráme všetky tie skvelé neprečítané knihy, ktoré by sme si prečítať chceli a mali, no nemáme na ne čas; myslíme na ne s pocitom hladu, nostalgie, viny, projekcie vlastných očakávaní, expirovanej túžby a nejasného prísľubu budúcnosti. Neprečítané knihy sú symbolom nenavštívených miest, nenapísaných kníh, neuskutočnených výziev, nenaplnených snov a neprežitých životov.
Niekedy pri práci hľadáme určitý kus dreva a ten, ktorý sme našli, sa ukáže byť presne tým chýbajúcim a dokonale zapadne do skladačky. Inokedy z kopy náradia vytiahneme presne ten rozmer kľúča, ktorý potrebujeme, pričom sme si neboli istí, či ho vôbec máme, alebo sme si na cestu vzali akurát niečo, čo sa nám v neočakávanej situácii dokonale hodí. Vtedy pociťujeme dobrý pocit z vyriešenia problému, úľavu, radosť z hladko fungujúceho mechanizmu sveta, zvláštny pocit zo šťastnej náhody, ktorá sa pritrafí akurát nám a možno ešte zmes niekoľkých ďalších pocitov.
Pre takúto šťastnú zhodu okolností, nečakane hladké vyriešenie problému a najmä pre pocit, ktorý sa nás zmocní, keď kľúč ľahko a presne zapadne do komplikovanej zámky, nemáme slovo.
Český výraz podívaná nám pripomína chýbajúci slovenský ekvivalent, alebo možno celú skupinu slov, do ktorej patria pojmy ako čtení, kuřivo, pití, povyražení. Sú to slová, ktoré povyšujú jav na kultúrny fenomén, na niečo nenáhodné, opakované, prežívané, cieľa-vedomé. Je v nich obsiahnutá dlhodobosť aj určitá kultovosť, ktorá povyšuje veci na kultúrne fenomény. Pohľad je vec okamžitá, krátkodobá a náhodná, ktorou sa ešte nelíšime od zvierat, kým podívaná je vlastná už len ľuďom ako uvedomelým aktérom. Takto slová ako štamgast alebo knihomoľ poukazujú na to, že niečo možno robiť opakovane, vytrvalo, cielene a s pôžitkom a tým z takejto činnosti vytvárať fenomén, presahujúci samotnú činnosť alebo prostý súhrn vecí. Hitchhiking, sightseeing alebo aj stalking sú slová, ktoré neopisujú už len činnosť, ale vášeň, prístup k svetu, naše vloženie sa do veci a tieto slová nám ešte stále chýbajú.
Vrch sa týči, ale ako opísať jestvovanie priepasti? Čeština používa slovo „zeje“, v slovenčine priepasť nanajvýš zíva. Jazyk naráža na logický problém, ako môže priepasť, jama, prázdno alebo nič, teda niečo absentujúce, nejestvujúce, pasívne, nejako aktívne pôsobiť. „Nič ničuje,“ pomáha si Heidegger. V našom európskom chápaní je prázdno negatívom, absenciou, pasivitou, nedostatkom – nie niečím základným, plodným, pôsobiacim. Zatiaľ čo taoizmus opisuje nádobu a miestnosť ako funkčné prázdno medzi stenami, Descartes ešte v sedemnástom storočí bráni v spore s Pascalom nejestvovanie prázdna a nepripúšťa jestvovanie vákua. Príroda sa desí prázdna, opakujeme po Aristotelovi a na rozdiel od ázijských tušových malieb vypĺňame obrazy vždy od rámu po rám. Strach z prázdna nás možno vedie aj k tomu, že vyprázdnené miesto po viere vypĺňame okamžite vierami v čosi iné, alebo rovno vo všetko, ako si všimol Chesterton. Absencia slovesných tvarov pre bytie prázdna odhaľuje základnú trhlinu v našom uvažovaní, horror vacui prítomný hlboko v našej mysli. Preto nevieme vyjadriť, čo robí priepasť, jama, prázdno, nič.
Pocit nepríjemne suchých prstov, keď sme predtým pracovali so zemou, s vápnom alebo s cementom, prípadne sme si ostrihali nechty – tento pocit vzbudzujúci vnútorné (a niekedy aj vonkajšie) zimomriavky nemá svoje pomenovanie.
Pri tajnom pozorovaní druhých ľudí, keď úmyselne alebo nechtiac zostaneme utajení a celkom zblízka sledujeme ľudí, ktorí o nás nevedia – v takýchto situáciách sa nás zmocňuje zvláštny pocit, druh vzrušenia a mravčenia v hrudi až na hranicu neznesiteľnosti – a tento pocit, ktorý nás donúti prezradiť sa alebo odísť, nemá svoje pomenovanie.
Slovník chýbajúcich slov 