Túžby

Existuje zvláštna a nepomenovaná nedočkavosť niečo spraviť, napríklad pokosiť trávu, keď o ňu zavadíme pohľadom v záhrade a už sa nevieme dočkať, kedy sa do toho pustíme.

Jestvuje rozhodnutie, akási prvá voľba, ktorej sa len ťažko vzdávame a zostáva v nás jej tieň, aj keď sa neskôr rozhodneme konať inak, prípadne nás od tejto voľby presmerujú okolnosti – niečo si kúpiť, niekam cestovať, stráviť nejako víkend. Pre túto túžbu ani pre jej tieň nemáme pomenovanie.

Je v nás fascinácia niečím, čo nemáme radi, čo nás zvláštne irituje a priťahuje zároveň, napríklad sledovanie politiky, ktorú rozhorčene komentujeme, pravidelné čítanie novín, s ktorých názorom sa nestotožňujeme, ale masochisticky si čítame predovšetkým tých publicistov, s ktorými sa nezhodneme (najčastejšie sú to tí, ktorí nie sú našim opakom, ale posunutou verziou, vychýlenou pravdou).

Podobne sa mužom často páčia ženy (a ženám muži), ktoré nespĺňajú ideál krásy, ktoré nie sú bezproblémovým, nespochybniteľným pôvabom, ale naopak, vo vzrušujúcich detailoch sa od ideálu odlišujú. Často je to hlboká, individuálna túžba, skrytá pod všeobecne akceptovaným vkusom doby.

Jestvuje celá paleta túžob, pôžitkov a návykov, ktorým sa síce oddávame, ale nehovoríme o nich.

Tsundoku

 

Japonské slovo tsundoku znamená zhromažďovať knihy, ale nečítať ich. V slovenčine takýto výraz nemáme, a to nielen pre vŕšenie kníh. Zbytočne zhromažďovať, zháňať a zhŕňať môžeme domy a autá, ktoré v skutočnosti nevyužívame, umelecké predmety, ktoré nám neprinášajú radosť ani poznanie,  množstvo známych, ktorí pre nás v skutočnosti nie sú priateľmi a nikdy nám neprinesú pocit blízkosti. Absencia takýchto slov možno svedčí o tom, že v našej skúsenosti až donedávna nefiguroval nadbytok, priveľa vecí, ktoré by presahovali rozmery túžby. Pravdepodobnejšie však je, že nám chýba schopnosť vidieť a pomenovať stav, v ktorom máme niečoho priveľa, viac než potrebujeme a než si zaslúžime. Vždy sa nám máli – ani tento výraz nemá svoj protiklad. Azda len slovo „škrečkovať“ („sysliť“) pomenúva neadekvátne zhromažďovanie zásob. Slovo tsundoku nám pripomína, že v skutočnosti by sme mohli používať osobité slová pre neadekvátne hromadenie, chamtivosť a snobstvo v každej oblasti, vrátane zdanlivo nevinného nakupovania kníh.

Ten, čo pije čaj

 

Čeština pozná slovo piják – čaju, alkoholu. Slovenčina pozná len pijana alebo kávičkára, ale pre popíjajúceho človeka a toho, kto píjava čaj, nemá výraz. Podobne nemáme ekvivalenty k českému „písmák“ alebo k slovu „čtení“ – pisateľ alebo pisár, respektíve knihy nie sú výstižným ekvivalentom, pretože v nich chýba vyjadrenie vzťahu, vášne, zaujatosti; pisár je remeslo, knihy sú predmety.

Ten, kto denne popíja čaj a popritom si číta a píše, kto má okolo seba vždy veľa dobrého čítania, je v slovenčine tajomný, nepomenovaný, neznámy tvor.

 

Tsukimi

 

Tsukimi je japonský výraz pre obdivovanie mesiaca. Japonská estetika sa zameriava na niektoré prírodné fenomény a vytvorila pre ne špecifický slovník. Napríklad “oborozuki” je slovo pre mesiac, žiariaci cez oblaky. Podobne jestvujú špecifické pomenovania pre fázy mesiaca, pre kontext, v ktorom sa mesiac nachádza, pre ranný alebo večerný mesiac. Angličtina si dodnes uchovala pomenovania “harvest moon” alebo “hunter´s moon”, naviazané na spln v určitej časti roka. Vietor v rôznych krajinách má svoje špecifické pomenovanie kvôli zmenám, ktoré prináša, môže byť nositeľom počasia, ročnej doby, búrky; “kogaraši” je napríklad pre Japoncov vietor, ktorý prináša zimu.

Tento absentujúci slovník nám pripomína skutočnosť absencie našej kultúry v prírode, z ktorej sa postupne stále viac sťahujeme. Ubúdajú nám slová z prostredia remesiel a prírody, a pribúdajú slová z prostredia civilizácie a techniky. Nerozlišujeme pôsobenie mesiaca, a nepoznáme už ani “harvest” a “hunting”. Nezaujíma nás estetika oblakov, rôznych fáz noci a dňa, slnečného svetla, vetra, snehu. Nezaujíma nás, pretože nemusí; toto je skutočný dôsledok globalizácie, ktorá znamená presťahovanie sa zo špecifického prírodného sveta do unifikovaného príbytku.

V japonskom jazyku možno nájsť celé spektrum výrazov, ktoré nám pripomínajú nejestvujúce slová v slovenčine. Pripomínajú nám naše stiahnutie sa z prírody, presun (alebo stratu) pozornosti z prírody na čosi iné. Pripomeňme, že tento stav sa pokúsil zvrátiť Samo Bohdan Hroboň, ktorý vo svojej poézii vytváral novotvary pre rôzne prírodné fenomény: pre špecifický charakter vrchov, oblakov, zvukov alebo skál. Jeho neúspešný, osamelý pokus, rovnako ako široký slovník japončiny, nás usvedčuje zo straty pozornosti voči prírode.