Tsundoku

 

Japonské slovo tsundoku znamená zhromažďovať knihy, ale nečítať ich. V slovenčine takýto výraz nemáme, a to nielen pre vŕšenie kníh. Zbytočne zhromažďovať, zháňať a zhŕňať môžeme domy a autá, ktoré v skutočnosti nevyužívame, umelecké predmety, ktoré nám neprinášajú radosť ani poznanie,  množstvo známych, ktorí pre nás v skutočnosti nie sú priateľmi a nikdy nám neprinesú pocit blízkosti. Absencia takýchto slov možno svedčí o tom, že v našej skúsenosti až donedávna nefiguroval nadbytok, priveľa vecí, ktoré by presahovali rozmery túžby. Pravdepodobnejšie však je, že nám chýba schopnosť vidieť a pomenovať stav, v ktorom máme niečoho priveľa, viac než potrebujeme a než si zaslúžime. Vždy sa nám máli – ani tento výraz nemá svoj protiklad. Azda len slovo „škrečkovať“ („sysliť“) pomenúva neadekvátne zhromažďovanie zásob. Slovo tsundoku nám pripomína, že v skutočnosti by sme mohli používať osobité slová pre neadekvátne hromadenie, chamtivosť a snobstvo v každej oblasti, vrátane zdanlivo nevinného nakupovania kníh.

Ten, čo pije čaj

 

Čeština pozná slovo piják – čaju, alkoholu. Slovenčina pozná len pijana alebo kávičkára, ale pre popíjajúceho človeka a toho, kto píjava čaj, nemá výraz. Podobne nemáme ekvivalenty k českému „písmák“ alebo k slovu „čtení“ – pisateľ alebo pisár, respektíve knihy nie sú výstižným ekvivalentom, pretože v nich chýba vyjadrenie vzťahu, vášne, zaujatosti; pisár je remeslo, knihy sú predmety.

Ten, kto denne popíja čaj a popritom si číta a píše, kto má okolo seba vždy veľa dobrého čítania, je v slovenčine tajomný, nepomenovaný, neznámy tvor.

 

Tsukimi

 

Tsukimi je japonský výraz pre obdivovanie mesiaca. Japonská estetika sa zameriava na niektoré prírodné fenomény a vytvorila pre ne špecifický slovník. Napríklad “oborozuki” je slovo pre mesiac, žiariaci cez oblaky. Podobne jestvujú špecifické pomenovania pre fázy mesiaca, pre kontext, v ktorom sa mesiac nachádza, pre ranný alebo večerný mesiac. Angličtina si dodnes uchovala pomenovania “harvest moon” alebo “hunter´s moon”, naviazané na spln v určitej časti roka. Vietor v rôznych krajinách má svoje špecifické pomenovanie kvôli zmenám, ktoré prináša, môže byť nositeľom počasia, ročnej doby, búrky; “kogaraši” je napríklad pre Japoncov vietor, ktorý prináša zimu.

Tento absentujúci slovník nám pripomína skutočnosť absencie našej kultúry v prírode, z ktorej sa postupne stále viac sťahujeme. Ubúdajú nám slová z prostredia remesiel a prírody, a pribúdajú slová z prostredia civilizácie a techniky. Nerozlišujeme pôsobenie mesiaca, a nepoznáme už ani “harvest” a “hunting”. Nezaujíma nás estetika oblakov, rôznych fáz noci a dňa, slnečného svetla, vetra, snehu. Nezaujíma nás, pretože nemusí; toto je skutočný dôsledok globalizácie, ktorá znamená presťahovanie sa zo špecifického prírodného sveta do unifikovaného príbytku.

V japonskom jazyku možno nájsť celé spektrum výrazov, ktoré nám pripomínajú nejestvujúce slová v slovenčine. Pripomínajú nám naše stiahnutie sa z prírody, presun (alebo stratu) pozornosti z prírody na čosi iné. Pripomeňme, že tento stav sa pokúsil zvrátiť Samo Bohdan Hroboň, ktorý vo svojej poézii vytváral novotvary pre rôzne prírodné fenomény: pre špecifický charakter vrchov, oblakov, zvukov alebo skál. Jeho neúspešný, osamelý pokus, rovnako ako široký slovník japončiny, nás usvedčuje zo straty pozornosti voči prírode.