Kategória: V

Víkendové pocity

Jestvuje špeciálny pocit začiatku a konca víkendu. Pocit začínajúceho víkendu je najzreteľnejší v piatok popoludní po škole alebo po práci, ale cítiť ho už v piatok ráno, niektorí ho cítia vo štvrtok a nazývajú preto tento deň „malým piatkom“, a poniektorí cítia prvé záchvevy víkendu už v stredu popoludní. Pocit začínajúceho víkendu sa znásobuje pred dovolenkou, prázdninami a sviatkami, najsilnejší býva v posledný školský deň, najmä keď danú školu ukončujeme, a samozrejme posledný pracovný deň pred odchodom na dôchodok.

Pocit končiaceho víkendu vypĺňa celú nedeľu melancholickým oparom a v prípade končiacich prázdnin sa tento pocit znásobuje a zasahuje už aj do predchádzajúcich dní. Nereagujeme ním len na to, čo má prísť, teda svet povinností a každodennej šedi, ale zaznieva v ňom aj to, čo opúšťame. Je v ňom aj pocit skleslosti a sklamania z nevyužitého času, z nenaplnenia všetkých predstáv, z nevyužitej slobody víkendu a v širšom zmysle je to náš pocit zo života a z vlastnej smrteľnosti. Do prvej kategórie patrí detská radosť z blížiacich sa Vianoc, príchod letných prázdnin, čerstvá eufória po dopísaní knihy; do druhej koniec leta s melanchóliou opustených kúpalísk, posledný deň pred nástupom na povinnú vojenskú službu alebo do výkonu trestu, postalkoholické depresie upršaných nedeľných rán,  sadanie si za stôl k daňovému priznaniu. Pre tieto pocity začínajúceho a končiaceho víkendu nemáme jednoznačné pojmy, ale práve preto sme nútení opisovať a charakterizovať ich vždy znovu a inak, vytrvalo hľadať ich skutočný obsah a zdroj.

Vonkajší

Slovo vnútorný stupňujeme vnútornejší – najvnútornejší. Stupňovanie slova vonkajší nemáme, hoci niektoré veci či okolnosti voči nám môžu byť viac alebo menej vonkajšími.

Javy môžeme zvnútorňovať, ale s ich zvonkajškovaním nerátame.

Vychutnávanie jesene

Jedno zo slov, ktoré nám chýba, je vychutnávanie si jesene, zámerné vychádzanie do hmlistých rán a vdychovanie chladného vlhkého vzduchu, niekedy s prímesou dymu, chôdza lesom a kochanie sa vo farebnom lístí na stromoch, vyhľadávanie určitých stromov a ich kombinácií kvôli dojmom z ich farieb, zbieranie gaštanov, hlohu, trniek, pozorovanie prvých mrazov na tráve, šuchotanie opadaným lístím. Niektoré jazyky majú aspoň fragmentárne pomenovanie tohto komplexného javu. Japončina používa výraz momidžigari – lov (jesenného) lístia, angličtina leaf peeping.

Nezostáva nám iné, než popisovať vychutnávanie jesene a jej jednotlivých prvkov: vôní, farieb, pocitu naplnenia, zrelosti, tlenia a zmaru.

Vôňa kníh

Jednotlivé kultúry, píše George Steiner, kartografiou svojho jazyka zvýznamňujú alebo naopak obchádzajú určité oblasti. Eskimácke jazyky používajú širokú škálu pomenovaní pre rôznu farbu a textúru snehu, žargón argentínskych gaucho rozlišuje rebríček konskej srsti, britské dialekty využívajú stovku slov a fráz pre ľavákov. Je zaujímavé, že my ako kultúra knihy nepoužívame pomenovania pre rôznu vôňu kníh. Viacerí z nás privoniavajú ku knihám, ktorých vône sa líšia podľa použitého papiera, lepidla, obálky a tlače. Používané knihy absorbujú niečo z vôní bytu, cigaretového dymu, ostatných kníh, prachu a vlhkosti. Dokážeme rozlíšiť niekoľko základných typov knižných vôní, ale nemáme pre ne pomenovania. Sme kultúrou knihy, a predsa sme, zdá sa, vyčerpávajúco nezmapovali ani jej fyzické vlastnosti a naďalej si priamo v predmete nášho záujmu nesieme so sebou biele miesta a tabu.

Vynálezy

 

Technické vynálezy kladú na jazyk nároky pomenúvať stále nové predmety, stroje a zariadenia. Niekedy zostávame pri starom, archaickom pomenovaní aj pre prevratne novú verziu: slovo pero používame aj napriek tomu, že už nejde o vtáčie brko, ale jeho kovovo-atramentovú náhradu, podobne stále píšeme ceruzou, hoci už dávno píše čierno, a nie bielo, ako tomu bolo pri pôvodnom latinskom cerussa – biele olovo. K takýmto prenosom názvov dochádza aj pri zariadeniach, ktorých predchodcom bola ľudská profesia – slovo práčka sa prenieslo z osoby na zariadenie. Môžeme si všimnúť, že pomenovania podradnejších domácich prác, najmä kuchynských, sú zrejme práve kvôli tomu prevažne v ženskom rode: práčka, umývačka, žehlička, sušička, chladnička, mikrovlnka, zatiaľ čo mimokuchynské technické inovácie nesú skôr mužský rod: počítač, telefón, satelit, automobil. V každom prípade sa slovenčina musela vysporiadať s množstvom vynálezov a nájsť pre ne vhodné pomenovania: vlak, parník, lietadlo, vrtuľník, družica, rozhlas, rýchlovarná kanvica, žiarovka. V dnešnom rýchlom tempe inovácií jazyky rezignujú a najčastejšie preberajú pôvodný tvar bez domácich ekvivalentov: notebook, ajfón, tablet, elektromobil. Niekedy sa pritom dopúšťame toho, že podľa názvu značky pomenujeme celý segment, ako v prípade slova „rifle“ navyše aj s nesprávnou výslovnosťou, „džíp“ pre akýkoľvek terénny automobil, alebo „botasky“ pre ľahkú športovú obuv všeobecne. Chýbajúce domáce ekvivalenty pre technické inovácie svedčia o ich rýchlom šírení a prenikaní na domáci trh, takže jazyk nemá čas prijať, stráviť a spracovať nový predmet a nájsť mu primerané pomenovanie vo vlastnom systéme.

Výhľad

 

Pod slovom výhľad zahŕňame rôzne druhy pohľadu. Výhľad možno mať z okna bytu, z krovia, z vrcholu kopca alebo z pohybujúceho sa auta. Jestvuje špecifický pocit výhľadu z výšky, ktorý v sebe obsahuje námahu výstupu, osamelosť prekonanej námahy, pohľad do údolí a nížin ľudí, ktorí nikam nešli a od ktorých sme sa odpútali. Tento špecifický zážitok výhľadu, jeho pocity a metafyziku môžeme uzrieť na obraze C. D. Friedricha, pocítiť vo filozofii Friedricha Nietzscheho či Martina Heideggera, alebo sa s ním stretnúť v textoch Františka Švantnera. Ten múdrosť a nadhľad výšok spája so špecifickým druhom pohľadu či výhľadu – je to pohľad od ohňa, ktorí si protagonisti jeho poviedok (Horiaci vrch) rozložili na svojom vyvýšenom stanovisku, z ktorého pozorujú svet a svoje miesto v ňom. Ide teda o špecifický druh výhľadu, v ktorom sa svet zjavuje v určitej perspektíve. Pohľad na oheň, taký zásadný, že mu Gaston Bachelard venoval celú knihu, nemá v slovenčine nielen pomenovanie pre hľadenie doň, ale ani pre jeho zvuk. Pohľad do ohňa pritom nepochybne vzbudzuje určitý pocit. Pohľad od ohňa na šíry svet v diaľke nám opísal František Švantner, aby nám pripomenul, že ide o dôležitý, archetypálny pocit bez ohľadu na to, že preň nepoužívame žiadne slovo.