Kategória: Z

Zamestnania

Pre niektoré profesie a činnosti si slovenčina stále nenašla vhodné pomenovania. Napríklad ten, čo roznáša letáky; ak by sme ho aj označili cudzím slovom kolportér, potom ho neodlíšime od pouličného predajcu novín. V slovenskom jazykovom utajení zostáva aj ten, čo píše prejavy politikom (ghostwriter). Ľudia, ktorí jazdia s hudobníkmi, balia a rozkladajú nástroje a aparatúru. Tí, čo organizujú svadby, podujatia a akcie. Najnovšie sa v reklamách objavil výraz picker pre zamestnanca samoobsluhy, ktorý vyberá a triedi tovar. S angličtinou si musíme vystačiť aj pri youtuberoch a influenceroch, ale aj pri developeroch, manažéroch a marketéroch. Caddie je v golfe asistent hráča, ktorý nosí palice a radí mu pri hre. Aktuár sa venuje poistnej matematike. V športe existuje napríklad lucky looser. Zmierili sme sa aj s copywritermi, controllermi a ajtíčkármi. Možno by sa nám už zišla aj nová pozícia pre niekoho, kto by vytváral slovenské názvy pre vznikajúce zamestnania.

Záh(r)adná činnosť

 

Nemáme slovo pre aktívny pobyt v záhrade, vyplnený rôznorodou prácou; môžeme takto stráviť celé popoludnie, víkend alebo aj celý týždeň či rok, ale nevieme to opísať jedným prostým slovom. Pre takto strávený čas v dielni máme slovo „majstrovať“, čeština pozná výraz „kutilstvo.“ Nezáväznosť a absenciu nutne užitočného cieľa vyjadrujeme aj zvratnými slovesami: hovoríme „majstroval som si“, „čítal som si“ alebo „hral som si (na klavíri)“, čím dávame najavo, že adresátom našej činnosti nebol ani tak svet, ako my sami. Kedysi sme možno výhradne pracovali na poli (užitočne a z donútenia) a záhradám sa venujeme prikrátko na to, aby sme pre voľnú, radostnú a nepovinnú činnosť v záhrade alebo okolo domu mali vlastný pojem.

Angličtina pre takúto voľnú, nenáhlivú a príjemnú prácu používa výraz „potter around“ a ak sa niekomu v záhrade darí, má zelený palec („have a green thumb“). Výrazy „hobby“ a „koníček“ sú rovnocenné a označujú to isté: „cestu, ktorá nikam nevedie“, koníka, detskú hračku, jazdu pre radosť a číre potešenie.

Slovenčina nemá výrazy pre viaceré „voľnočasové aktivity“ (už tento výraz je neznesiteľne umelý), hovoríme napríklad, že ideme na pivo alebo že sme boli na pive, sedíme na káve, boli sme na turistike – to všetko sú len veľmi nepresné, pasívne, v podstate zastierajúce výrazy, v ktorých chýba činnosť, ale najmä zaujatie, vzťah a radosť. Povedať „idem na pivo“ zatajuje konečnú aktivitu, to, že to pivo pijem, sedím pri tom a diskutujem so spolustolovníkmi: zamlčiavam cieľ a podstatu svojej cesty.

Čitatelia z budúcnosti o nás možno usúdia, že svoje najvlastnejšie činnosti sme zahaľovali do metaforického, nepriameho vyjadrovania a obchádzali ich ako tabu, ktoré sa nevyslovuje. A možno budú mať pravdu.

 

Zápor

 

Pre niektoré slová nemáme alebo nepoužívame zápor, alebo naopak, používame ich len v zápornom tvare. Hovoríme o niekom, že je nebohý, ale o nikom nepovieme, že je bohý; máme nebožtíkov, ale nie sme božtíci. Používame výraz „zlé jazyky hovoria“, ale o dobrých jazykoch nehovoríme. Poznáme netýkavky, ale nijaké týkavky. Pri niektorých pojmoch nám evidentne stačia ich polovice.

 

Zvláštne uspokojenie

 

Jestvuje špecifický druh uspokojenia, ktorý vzniká napríklad vtedy, keď sa nám podarí z dezénu pneumatiky vybrať zložito štruktúrovaný, no celistvý kus zaschnutého blata. Práve táto zvláštna, okrajová činnosť tento pocit vystihuje. Nejde len o pocit vyriešenia úlohy: dôležité je, že išlo o zložito štruktúrovanú úlohu a podarilo sa ju jediným pohybom vyriešiť do jej zložito komponovaných dôsledkov. Nejde len o pocit čistoty: ten je vždy len iluzórny, no v tomto prípade sa úlohu podarilo vyriešiť skutočne do dôsledkov, čo upratovanie nepozná: pri ňom vždy zostane prach, nič nie je dokonale lesklé, a my to cítime, aj keď to nevidíme. Zároveň však platí, že ide o veľmi zvláštnu, okrajovú a vo svojej podstate bezvýznamnú činnosť, ktorú sa nám podarilo zavŕšiť. Akoby v sebe nemala iný význam, len toto zvláštne uspokojenie, ktoré v nás nutkavo vzbudí a uspokojí.

 

 

Zamlčaný podmet

 

Vo vetných spojeniach „prší“ alebo „sneží“ je prítomný (alebo neprítomný) takzvaný zamlčaný podmet, to čosi, čo je aj nie je v snežení, čo tu je aj nie je prítomné, hybná sila, podmet prírody. Skrytý a neviditeľný, no aktívny činiteľ deja. V prírode čosi koná. Vo svete sa čosi deje. Tušíme pôsobenie anima mundi, duše sveta, no aj v nás samých nejasne predpokladáme prítomnosť čohosi, čo nazývame duša. Hovoríme „napadlo mi“, „snívalo sa mi“, „zišlo mi na um“. Alebo aj „stalo sa“, „hovorí sa“. Cítime, že niečo v nás myslí. Niečo v nás prehovára. Tento podmet sa však zamlčiava. Zostáva nevyslovený, nepomenovaný, neohraničený. Ako slepú škvrnu ho tušíme práve v tom kľúčovom mieste, ktorým vedú nervové vlákna. To podstatné, čo je za tým všetkým, sa prejavuje, no nedáva sa poznať.