Každý záhradkár predovšetkým na jar s obľubou pozoruje pokrok vo svojej záhrade, denne sleduje, o koľko mu vyrástli reďkovky, mrkva a tekvice, koľko púčikov pribudlo na kvetoch a o čo zelenší je trávnik. Pre toto pestovateľské pozorovanie a kochanie sa nemáme slovo – a pritom je to hlavná náplň a samotný zmysel činnosti majiteľa záhrady.
Stáva sa, že nám chýba nejaké slovo, a my túto medzeru viac alebo menej cítime. Vzniká tak problém nepomenovateľnosti, nedostatočnosti jazyka, absencie významu, pojmu, pocitu. Tento problém samotný nemá svoj názov, svoje pomenovanie, svoj vlastný pojem. Aj tento projekt ho len cudne naznačuje, opisuje prostredníctvom príkladov, tápavo nahmatáva znepokojujúco prázdny priestor tam, kde by čosi malo byť.
Dostojevského postavy majú niečo spoločné, čo ich autor považuje za veľmi dôležitú vlastnosť. Je to duchovná ambícia, túžba presadiť svoje bytie, vášeň duše – v podstate všetky postavy možno uchopiť a rozdeliť podľa tohto kľúča. Na jednej strane sú tí, ktorým v srdci horí tento oheň, na druhej strane sú tí, ktorí na tento plameň rezignovali, pretože ho predali za nejakú nižšiu, neduchovnú ambíciu a tým tento plameň uhasili. Tí prví môžu byť hriešnikmi, rojkami, opilcami, ľuďmi nestriedmej vášne, no stále majú u svojho autora šancu obrátiť sa, využiť energiu svojej duše na dobrý cieľ. Naopak, tí vlažní sú u neho zatratení podľa zákonov špecifickej metafyzickej morálky.
Táto duchovná ambícia je pre Dostojevského spojená s Ruskom a s ruskou dušou. Knieža Myškin v románe Idiot hovorí o tom, že Rusi sú buď vášnivými kresťanmi, alebo vášnivými ateistami; preto je dôležité priviesť žízniace ruské duše k pravému prameňu, ktorým je pre Dostojevského ruské pravoslávie, pretože cez neho napája dušu pravý Kristus.
Táto duchovná vášeň je u niektorých postáv až nestriedma a vedie k prepiatym citom a k sebabičovaniu. Jednotlivé postavy sa líšia v tom, ako túto energiu využívali, ako ju ovládali a či ju boli schopní využiť pre dobro ostatných. Traja bratia Karamazovovci sú príkladom odlišného využitia tejto božskej iskry.
Táto duchovná túžba po pravde, bytí, sebapresadení a sebapotvrdení, túžba žiť pravým životom a nadchýnať sa ním, táto špecifická vôľa ako opak ľahostajnosti, rezignácie a duchovnej vyprahlosti nemá svoje jednoznačné pomenovanie. Najbližšie je azda grécky pojem thymos, ktorý nájdeme u gréckych filozofov a naposledy naň obrátil pozornosť na Hegela odkazujúci Francis Fukuyama.
Vieme o niekom povedať, že je priateľský alebo kamarátsky, ale nemáme slovo pre túto jeho vlastnosť – schopnosť byť milý, nadviazať dobré vzťahy a udržiavať si ich. Čosi ako „kamarátskosť“ či „priateľskosť“, keď už máme srdečnosť a dobromyseľnosť. A takisto nám chýbajú ich opozitá: nekamarátskosť, nepriateľskosť, tým skôr, že tie nie sú len absenciou prvých, ale vyjadrujú špecifickú aktívnu vlastnosť byť odmietavý, nepriateľský, nepríjemný, „odbíjavý“ (v zmysle odbíjať niekoho, čo je tiež absentujúci výraz). Podobne je veľmi zriedkavo používaný výraz pre vlastnosť milých ľudí – milota, a hoci máme slovo dobrota, chýba nám zlota. Tieto príklady poukazujú na to, že nám chýbajú pomenovania tendencií správania sa.
V prípade autorského štýlu hovoríme o tom, že niekto má svoj rukopis, charakteristický písomný prejav, vďaka ktorému autora rozpoznáme, alebo je prinajmenšom na remeselnej úrovni, vďaka ktorej dialógy, opisy a rozvíjanie deja neškrípu a nepôsobia umelo.
V prípade čítania takýto pojem nemáme, a pritom existuje rovnaká schopnosť čítať originálne, mať svoj vlastný, jedinečný čitateľský štýl, vďaka ktorému neomylne čítame len určité knihy, budujeme si databázu prečítaných textov a zároveň nimi prechádzame ako nenapodobiteľní interpretátori s vlastným pohľadom, pocitom a porozumením. Prečítané texty navliekame na niť ako jedinečný náhrdelník, vyhryzávame si textovým svetom svoju vlastnú chodbičku vo vlastnom labyrintickom ornamente, z knihy do knihy, policu po polici, od detstva až po starobu, a touto chodbičkou nešiel a ani nepôjde nik iný, patrí len nám, sme knižným červom obývajúcim svoj vlastný textový labyrint.
Pri práci s textom máme svoj štýl, či už ho čítame alebo píšeme, ale len v tom druhom prípade máme pre tento štýl pomenovanie.
Existuje pocit trápnosti, ktorý sa nás zmocňuje, keď pozorujeme trápnosť niekoho iného, keď nám je trápne aj za iných. Pre tento druhotný pocit nemáme slovo. Existuje celá skupina pojmov, ktoré vznikajú ako druhostupňové odvodenie od pôvodných pocitov, a nemáme pre ne pomenovanie, hoci sa od svojho prvého stupňa líšia už len tým, že sú následkom, zrkadlovým odrazom, odvodením. Pociťujeme dojatie nad dojatím niekoho iného, striasa nás od zimy, keď vidíme, ako sa niekto ponára uprostred zimy do ľadovej rieky, tešíme sa z radosti iných. Hnev a rozčúlenie druhého sa dokáže zmocniť aj nás, nielen svojou nákazlivosťou ako zívanie, ale aj ako priama reakcia a odpoveď, ako odvodený pocit, pre ktorý však nemáme samostatný názov.
Jedno zo slov, ktoré nám chýba, je vychutnávanie si jesene, zámerné vychádzanie do hmlistých rán a vdychovanie chladného vlhkého vzduchu, niekedy s prímesou dymu, chôdza lesom a kochanie sa vo farebnom lístí na stromoch, vyhľadávanie určitých stromov a ich kombinácií kvôli dojmom z ich farieb, zbieranie gaštanov, hlohu, trniek, pozorovanie prvých mrazov na tráve, šuchotanie opadaným lístím. Niektoré jazyky majú aspoň fragmentárne pomenovanie tohto komplexného javu. Japončina používa výraz momidžigari – lov (jesenného) lístia, angličtina leaf peeping.
Nezostáva nám iné, než popisovať vychutnávanie jesene a jej jednotlivých prvkov: vôní, farieb, pocitu naplnenia, zrelosti, tlenia a zmaru.
Farby sú dôsledkom svetla a v priebehu dňa ich môžeme zachytiť stovky – pre mnohé z nich nemáme samostatné výrazy, ale vieme si pomôcť opisom, prirovnaním, charakteristikou, metaforou. Čo však s farbami bez svetla? Tento jav možno pozorovať na súmraku: kráčame lesom a s postupným stmievaním sa vytrácajú farby okolo nás, stromy sa ponárajú do sivej, už len zo zvyku tušíme, že lístie je zelené, ale to, čo vidíme, je veľmi ťažké namaľovať, namiešať tieto zvláštne odtiene bezfarebnosti, a ešte ťažšie pomenovať. S každodenným stmievaním miznú zo sveta farby a spolu s nimi aj slová, ktoré by mohli zachytiť ten prechodný stav farieb od sýtosti k čiernej tme, to šedasté pásmo nefarby.
Chôdza sprevádza človeka odpradávna a nadobudla všetky pomyselné odtiene ľudskej kultúry. Kráčame, prechádzame sa, pochodujeme, sprevádzame a odprevádzame, túlame sa a blúdime, kráčame v ústrety, promenádujeme sa, ustupujeme, mašírujeme, ponevierame sa. Rôzne druhy chôdze môžu odhaliť jednotlivé kultúry a ich jazyky podľa toho, aké typy chôdze pomenúvajú a aké naopak vynechávajú. Aké výrazy majú jednotlivé kultúry napríklad pre relaxačné, meditatívne pochôdzky prírodou, pre zamyslené potulovanie sa krajinou, ktoré vo svojej zdanlivej bezúčelnosti prináša špecifický typ uvoľnenia a v ňom nájdených myšlienok („Do svojich najlepších myšlienok som vkráčal,“ napísal Kierkegaard). Zdá sa napríklad, že angličtina má dlhú tradíciu takýchto pochôdzok a viacero autorov a kníh, venovaných chôdzi prírodou alebo mestom. Slovenčina má dostatok slovies, ale málo podstatných mien týkajúcich sa prechádzok prírodou. Ak si odmyslíme tuláka, zostáva nám chodec; ale možno by sme si tuláka odmyslieť nemali, lebo práve tento výraz poukazuje na negatívne konotácie potulovania sa. Tulák a vagabund sú synonymá negatívnych kočovníkov, vyhnancov a nebezpečných živlov, ktoré ohrozujú našu poctivú usadenosť. Chodec – toto slovo nemá ambíciu vystihnúť povahu chôdze; turista alebo pešiak sú pejoratívnymi, príznakovými slovami. Možno sme si pradávny spor medzi Kainom a Ábelom, usadeným roľníkom a potulným pastierom vysvetlili po svojom a cnostný život sme si spojili s usadeným, zakoreneným a sedliackym životom, kým potulný, nestály a hmotnej užitočnosti zbavený spôsob či prejav života je nám podozrivý a nesympatický, a aj preto preň nemáme iné označenie ako negatívne alebo prinajmenšom neutrálne – chodec. Poukazuje to na to, že kým Dickens, Emerson, Thoreau, Kierkegaard, Nietzsche, Rousseau, Proust a mnohí ďalší prominentní peripatetici dostali možnosť pomenovávať, u nás sú tulákmi, vandrákmi a povetroňmi vždy tí druhí, oni, ktorým mená prisudzujeme my: usadení, dôveryhodní, nehnuteľní. Možno aj preto sme nikdy celkom neprijali divného Janka Kráľa či Ladislava Mednyanszkého, filozofiu samotárskych prechádzok bez zjavného účelu a hmatateľnej užitočnosti.
Niektoré slová vlastne aj máme, ale kvôli istej rozpačitosti ich nepoužívame. Napríklad rozkazovací spôsob od „rásť“. Do tejto kategórie patrí aj množstvo pomenovaní súvisiacich s geografickými názvami: obyvateľ či obyvateľka mesta Bruggy, Nantes alebo Los Angeles (Bruggčanka, Nantesan, Los Angelesanka), alebo obyvatelia Partizánskeho (Partizánskovčania), obyvateľka Vrábľov (Vrábeľčanka), Starej Turej (Staroturanka) alebo Strážskeho (Strážsčianka). Podobné rozpaky môžu vzniknúť pri menách ako Camus, ktorých písaná forma sa rozchádza s vyslovovanou; píšeme Camusovho, vyslovujeme „Kamiho“. Symbolom takýchto nevyslovovaných slov, ktoré je lepšie obísť, môže byť názov pre obyvateľku Uhorska. Stovky rokov sme patrili k Uhorsku, toto pomenovanie sa týka našich prababičiek, ale len veľmi zriedka to vyslovíme: Uhorka.
Slovník chýbajúcich slov 