Uhorka

 

Niektoré slová vlastne aj máme, ale kvôli istej rozpačitosti ich nepoužívame. Napríklad rozkazovací spôsob od „rásť“. Do tejto kategórie patrí aj množstvo pomenovaní súvisiacich s geografickými názvami: obyvateľ či obyvateľka mesta Bruggy, Nantes alebo Los Angeles (Bruggčanka, Nantesan, Los Angelesanka), alebo obyvatelia Partizánskeho (Partizánskovčania), obyvateľka Vrábľov (Vrábeľčanka), Starej Turej (Staroturanka) alebo Strážskeho (Strážsčianka). Podobné rozpaky môžu vzniknúť pri menách ako Camus, ktorých písaná forma sa rozchádza s vyslovovanou; píšeme Camusovho, vyslovujeme „Kamiho“. Symbolom takýchto nevyslovovaných slov, ktoré je lepšie obísť, môže byť názov pre obyvateľku Uhorska. Stovky rokov sme patrili k Uhorsku, toto pomenovanie sa týka našich prababičiek, ale len veľmi zriedka to vyslovíme: Uhorka.

Tsundoku

 

Japonské slovo tsundoku znamená zhromažďovať knihy, ale nečítať ich. V slovenčine takýto výraz nemáme, a to nielen pre vŕšenie kníh. Zbytočne zhromažďovať, zháňať a zhŕňať môžeme domy a autá, ktoré v skutočnosti nevyužívame, umelecké predmety, ktoré nám neprinášajú radosť ani poznanie,  množstvo známych, ktorí pre nás v skutočnosti nie sú priateľmi a nikdy nám neprinesú pocit blízkosti. Absencia takýchto slov možno svedčí o tom, že v našej skúsenosti až donedávna nefiguroval nadbytok, priveľa vecí, ktoré by presahovali rozmery túžby. Pravdepodobnejšie však je, že nám chýba schopnosť vidieť a pomenovať stav, v ktorom máme niečoho priveľa, viac než potrebujeme a než si zaslúžime. Vždy sa nám máli – ani tento výraz nemá svoj protiklad. Azda len slovo „škrečkovať“ („sysliť“) pomenúva neadekvátne zhromažďovanie zásob. Slovo tsundoku nám pripomína, že v skutočnosti by sme mohli používať osobité slová pre neadekvátne hromadenie, chamtivosť a snobstvo v každej oblasti, vrátane zdanlivo nevinného nakupovania kníh.

Živočíšne názvy

 

Pre množstvo zvierat nemáme pomenovanie samčekov alebo samíc. Nepoužívame mužský rod pre vranu, straku, lastovičku, lasicu, kunu, rybu, užovku, vretenicu či rosničku; a na druhej strane máme len havrana, hada, motýľa alebo ovada (a nemáme napríklad morskú kobylku). Niektoré prechýlené tvary sú už pritom obsadené, napríklad pre pomenovanie rastlín (lastovička – lastovičník, pes – psica) alebo predmetov (krabica, hadica, ryska, leňoška, osla). Tieto chýbajúce názvy pritom spôsobujú mnohé stereotypy, odrážané v ľudovej slovesnosti, rozprávkach, bájkach a mýtoch. Rodovo vyvážené sú ešte tak pejoratíva „sviňa“ alebo „prasa“, prípadne „líška“ a „lišiak“, ale mnohé označenia a k nim prislúchajúce vlastnosti sa trochu nespravodlivo spájajú s rodom. Mocné a nezávislé lesné stromy považujeme za mužov (dub, buk, jaseň, javor, hrab…), ovocné stromy sú zdomácnené, rodia a preto sú ženami (jabloň, slivka, čerešňa…). Keď rozprávky potrebujú spomedzi vtákov samčekov, vyberú si napríklad dudka, keď samičky, siahnu napríklad po lastovičke – obojpohlavnosť rešpektujeme ešte tak pri holúbkovi a holubičke (a práve preto sa často používajú na zobrazenie páru), ale hrdlička už bude žena. Obojpohlavný slimák už kvôli názvu takmer zákonite vystupuje ako on, tak ako je lienka automaticky ona. Sokola či orla používame výlučne pri pozitívnej charakteristike mužov-junákov, od žien očakávame, že budú ako laň, ruža alebo ľalia. Leňoch je muž, tak ako aj somár či osol a zastupujú výlučne mužskú lenivosť, hlúposť a tvrdohlavosť, kým negatívne vlastnosti žien vyjadrujeme arzenálom samičiek domácich zvierat. Osamelý vlk nie je nič výnimočné, ale osamelú vlčicu nepredpokladáme, podobne ako poznáme rozzúreného býka, nie však rozzúrenú kravu. Smolu nosí čierna mačka, nikdy nie kocúr, krkavčí otec je neznámy jav a starú fenku novým kúskom, na rozdiel od psa, azda ešte naučíme – preto si palicu nájdeme vždy len na psa.

 

Pozri aj: Génius v ženskom rode

Kolínska

Slovom kolínska sa dodnes z praktických dôvodov označuje mužský parfum. Stále totiž nemáme vhodnejšie jednoslovné pomenovania – voňavka zrejme neznie dostatočne mužne, voda po holení je trojslovný opisný výraz. Kolínska vznikla ako všeobecné pomenovanie z konkrétneho parfumu Eau de Cologne a dnes pomenúva celú skupinu produktov, podobne ako rifle, botasky, džíp alebo šampanské. Zastupuje teda všetky oblasti, v ktorých sa chýbajúce pomenovanie typu nahrádza konkrétnym pomenovaním vzoru, značky. S niečím podobným sa stretávame aj medzi ľudskými menami: špecifickú kategóriu ľudí možno vymedziť napríklad menom Móricko, Dežo alebo Rómeo. Jednotlivci sa stali symbolmi typu aj v prípade Jóba, Nimróda alebo Judáša. Podobne hovoríme o „benátkach severu“ a „babylone.“ Svedčí to o schopnosti vypozorovať a abstrahovať typické vlastnosti, ale aj o jazykovej lenivosti a absencii vynaliezavosti. Viditeľné je to najmä v žurnalistike, športovom komentovaní a v jazyku talkshow, ktoré sústreďujú frázy a klišé natoľko, že absencia slov sa stáva celkom zreteľná.

Vôňa kníh

Jednotlivé kultúry, píše George Steiner, kartografiou svojho jazyka zvýznamňujú alebo naopak obchádzajú určité oblasti. Eskimácke jazyky používajú širokú škálu pomenovaní pre rôznu farbu a textúru snehu, žargón argentínskych gaucho rozlišuje rebríček konskej srsti, britské dialekty využívajú stovku slov a fráz pre ľavákov. Je zaujímavé, že my ako kultúra knihy nepoužívame pomenovania pre rôznu vôňu kníh. Viacerí z nás privoniavajú ku knihám, ktorých vône sa líšia podľa použitého papiera, lepidla, obálky a tlače. Používané knihy absorbujú niečo z vôní bytu, cigaretového dymu, ostatných kníh, prachu a vlhkosti. Dokážeme rozlíšiť niekoľko základných typov knižných vôní, ale nemáme pre ne pomenovania. Sme kultúrou knihy, a predsa sme, zdá sa, vyčerpávajúco nezmapovali ani jej fyzické vlastnosti a naďalej si priamo v predmete nášho záujmu nesieme so sebou biele miesta a tabu.

Pocit neprečítaných kníh

 

Nemáme slovo pre pocit, ktorý prežívame pri knižnici vo vlastnom byte, keď si prezeráme všetky tie skvelé neprečítané knihy, ktoré by sme si prečítať chceli a mali, no nemáme na ne čas; myslíme na ne s pocitom hladu, nostalgie, viny, projekcie vlastných očakávaní, expirovanej túžby a nejasného prísľubu budúcnosti. Neprečítané knihy sú symbolom nenavštívených miest, nenapísaných kníh, neuskutočnených výziev, nenaplnených snov a neprežitých životov.

 

Pocit pasujúceho kľúča

 

Niekedy pri práci hľadáme určitý kus dreva a ten, ktorý sme našli, sa ukáže byť presne tým chýbajúcim a dokonale zapadne do skladačky. Inokedy z kopy náradia vytiahneme presne ten rozmer kľúča, ktorý potrebujeme, pričom sme si neboli istí, či ho vôbec máme, alebo sme si na cestu vzali akurát niečo, čo sa nám v neočakávanej situácii dokonale hodí. Vtedy pociťujeme dobrý pocit z vyriešenia problému, úľavu, radosť z hladko fungujúceho mechanizmu sveta, zvláštny pocit zo šťastnej náhody, ktorá sa pritrafí akurát nám a možno ešte zmes niekoľkých ďalších pocitov.

Pre takúto šťastnú zhodu okolností, nečakane hladké vyriešenie problému a najmä pre pocit, ktorý sa nás zmocní, keď kľúč ľahko a presne zapadne do komplikovanej zámky, nemáme slovo.

Podívaná

Český výraz podívaná nám pripomína chýbajúci slovenský ekvivalent, alebo možno celú skupinu slov, do ktorej patria pojmy ako čtení, kuřivo, pití, povyražení. Sú to slová, ktoré povyšujú jav na kultúrny fenomén, na niečo nenáhodné, opakované, prežívané, cieľa-vedomé. Je v nich obsiahnutá dlhodobosť aj určitá kultovosť, ktorá povyšuje veci na kultúrne fenomény. Pohľad je vec okamžitá, krátkodobá a náhodná, ktorou sa ešte nelíšime od zvierat, kým podívaná je vlastná už len ľuďom ako uvedomelým aktérom. Takto slová ako štamgast alebo knihomoľ poukazujú na to, že niečo možno robiť opakovane, vytrvalo, cielene a s pôžitkom a tým z takejto činnosti vytvárať fenomén, presahujúci samotnú činnosť alebo prostý súhrn vecí. Hitchhiking, sightseeing alebo aj stalking sú slová, ktoré neopisujú už len činnosť, ale vášeň, prístup k svetu, naše vloženie sa do veci a tieto slová nám ešte stále chýbajú.

 

Záh(r)adná činnosť

 

Nemáme slovo pre aktívny pobyt v záhrade, vyplnený rôznorodou prácou; môžeme takto stráviť celé popoludnie, víkend alebo aj celý týždeň či rok, ale nevieme to opísať jedným prostým slovom. Pre takto strávený čas v dielni máme slovo „majstrovať“, čeština pozná výraz „kutilstvo.“ Nezáväznosť a absenciu nutne užitočného cieľa vyjadrujeme aj zvratnými slovesami: hovoríme „majstroval som si“, „čítal som si“ alebo „hral som si (na klavíri)“, čím dávame najavo, že adresátom našej činnosti nebol ani tak svet, ako my sami. Kedysi sme možno výhradne pracovali na poli (užitočne a z donútenia) a záhradám sa venujeme prikrátko na to, aby sme pre voľnú, radostnú a nepovinnú činnosť v záhrade alebo okolo domu mali vlastný pojem.

Angličtina pre takúto voľnú, nenáhlivú a príjemnú prácu používa výraz „potter around“ a ak sa niekomu v záhrade darí, má zelený palec („have a green thumb“). Výrazy „hobby“ a „koníček“ sú rovnocenné a označujú to isté: „cestu, ktorá nikam nevedie“, koníka, detskú hračku, jazdu pre radosť a číre potešenie.

Slovenčina nemá výrazy pre viaceré „voľnočasové aktivity“ (už tento výraz je neznesiteľne umelý), hovoríme napríklad, že ideme na pivo alebo že sme boli na pive, sedíme na káve, boli sme na turistike – to všetko sú len veľmi nepresné, pasívne, v podstate zastierajúce výrazy, v ktorých chýba činnosť, ale najmä zaujatie, vzťah a radosť. Povedať „idem na pivo“ zatajuje konečnú aktivitu, to, že to pivo pijem, sedím pri tom a diskutujem so spolustolovníkmi: zamlčiavam cieľ a podstatu svojej cesty.

Čitatelia z budúcnosti o nás možno usúdia, že svoje najvlastnejšie činnosti sme zahaľovali do metaforického, nepriameho vyjadrovania a obchádzali ich ako tabu, ktoré sa nevyslovuje. A možno budú mať pravdu.

 

Nové výrazy budúcnosti

 

Postupne budujeme tento jazyk, aby sme hovorili o tom, kde sme, kam ideme a aké emócie sprevádzajú tieto vedomosti.

Nemci majú slovo na označenie pocitu viny z lietania v lietadlách: „flugscham“ alebo „hanba z letu“.

Biológ Edward O. Wilson má slovo pre obdobie, ktoré má nasledovať po výraznej strate partnera či partnerky: „eremocine“ alebo „vek samoty“.

Karla Brollierová, zakladateľka iniciatívy Climate Justice Initiative, sleduje, ako sa vyvíja jazyk pôvodných obyvateľov Aljašky. Niečo sa z neho stráca a niečo prispôsobuje, no bez toho, aby sa spoliehali na slová ako „klimatický utečenec“, ktoré označuje obete.

Študenti Jennifer Atkinsonovej na University of Washington v Bothelli používajú „blissonance“ (spojenie slov bliss – šťastie, blaženosť a dissonance – nezhoda, nesúlad) na opísanie pocitu, keď si užívajú rekordne horúci deň v zime – pričom uznávajú, že zmena klímy s tým môže súvisieť.

Slovo „solastalgia“ (kombinuje latinské slovo solacium – komfort a grécku koncovku -algia – bolesť), ktoré vytvoril environmentálny filozof Glenn Albrecht, znamená úzkosť v súvislosti so zmenami v domácom prostredí. Atkinsonová to nazýva smútkom za domovom bez toho, aby ste opustili domov.

Jej študenti „opisujú, ako v priebehu času pomaly vymizol zvuk žiab – tieto zmeny destabilizujú spojenie s osobnými spomienkami“, hovorí Atkinsonová, docentka v Bothelli. „Na rozdiel od osobnej straty blízkeho nemáme slovnú zásobu pre smútok, ktorý ľudia pociťujú pre stratu prírodného sveta.“

 

Z novinových článkov vystrihol a spracoval Daniel Hevier.